HISTÓRIA: Kráľ Žigmund nezaplatil za neviestky, ani za otrokyňu Margarétu

2.12.2019
0
Figurína kráľa Žigmunda luxemburského v košickom múzeu voskových figurín

Zdroj: TASR

Páčil sa vám článok?

Jediným dobrým nápojom je víno, jediným dobrým pokrmom mäso a jedinou radosťou žena. To bola liečebná metóda, ktorú s potešením dodržiaval kráľ Žigmund Luxemburský. Počas jeho vlády prekvitali všetky remeslá, ktoré k nej potreboval. Aj v Prešporku.

Žigmund Luxemburský (1368 - 1437) bol aj päťdesiat rokov uhorským kráľom (na fotografii je jeho figurína v múzeu v Košiciach). Za svojho nástupcu si ho zvolil kráľ Ľudovít I. Veľký a práve po ňom „zdedil“ jeden kuriózny dlh. Súvisel s Margarétou, dcérou nebohého baróna Benedikta Himpfiho, ktorý bol bratislavský župan za vlády kráľa Ľudovíta. Benediktovu bezbrannú sirotu Margarétu totiž uniesli tureckí vojaci. Na Kréte ju predali ako otrokyňu benátskemu obchodníkovi Giorgiovi Darvasiovi. Po dlhých trinástich rokoch Margarétu našiel sedmohradský vojvoda Mikuláš Marcali. Zaujímavé je, že k návratu do Uhorska ju musel prinútiť. Margaréta a Giorgio totiž už mali dve dcéry a zdá sa, že boli do seba zaľúbení. Napriek tomu sa podarilo Marcalimu dosiahnuť Margaretino prepustenie, a to bezplatne aj s obidvoma dcérami. Giorgio Darvasio odprevadil Margarétu a dcéry z Kréty až do Benátok. Odtiaľ mali pokračovať do Uhorska v sprievode Marcaliho príbuzného, ktorému dal Darvasio veľkú sumu peňazí na cestu. Ten ich však okradol. Keď sa to Darvasio dozvedel, prostredníctvom mesta Benátky žiadal o vrátenie dlhu od kráľa, ktorým v tom čase už bol Žigmund Luxemburský.

Tento kráľ však nesplácal ani vlastné dlhy, nieto ešte cudzie. Do histórie sa pritom zapísal aj tým, že rád navštevoval nevestince v krajinách, v ktorých vládol. Tam nachádzal jediný dobrý nápoj, jedlo i radosť. V Prešporku sa zdržiaval pomerne často a zdá sa, že rád, hoci už asi nezistíme, či navštívil aj vtedajší nevestinec. Ubytovaný bol totiž zvyčajne v Kráľovskej kúrii (dnes budova Univerzitnej knižnice na Ventúrskej ul.). Historik Anton Špiesz uvádza až 37 konkrétnych dátumov, kedy kráľ Žigmund v Prešporku podpisoval privilégia, kvitancie, vyhlásenia, listiny a nariadenia.

Jeden z týchto pobytov, pravdepodobne z mája 1410, spôsobil mestu obzvlášť vysoké výdavky. Kráľ vtedy prišiel so svojimi vojakmi do mesta a katovi nariadil, aby sa postaral o ich zaopatrenie a obveselenie, ktoré im mali poskytnúť „hübscherinen“, neviestky. Tie svoje remeslo vykonávali až pri druhom prstenci hradieb, na vtedajšej Schöndorffergasse (dnes Obchodná ul.) v dome, ktorý volali aj Frauenhaus (Ženský dom). Dohliadala na nich všestranne skúsená gazdiná, ktorá požívala vo svojom salóne patričnú úctu. Dbala o zdravie, hygienu a jazykové vzdelávanie neviestok, o lahodnosť jedál, o čistotu bielizne, funkčnosť postelí a hlavne o úhradu za poskytované služby. Na to však nebola sama. Nápomocný jej bol mestský kat.

Zaujímavé je, že v Prešporku bol nevestinec, ako jediný v Uhorsku, zriadený samotným mestom. Dokonca, podľa historika Vladimíra Tomčíka, aj ceny v nevestinci určovalo mesto. Do mestskej pokladne prijímalo dane z príjmov za prácu neviestok a z nich financovalo sirotinec, špitál a prevádzku nevestinca. Aj spomínaný vysoký účet za obslúženie vojakov kráľa Žigmunda v nevestinci musel mestský kat poslať na úhradu z mestskej pokladne. Nebolo totiž zvykom, aby kráľ platil...

Iné to bolo v kúpeľoch v stredovekom Prešporku. Vlastnili ich súkromní kúpeľníci, nie mesto. Je zaujímavé, že kúpeľnícke remeslo bolo jediné, ktoré mohli oficiálne vykonávať aj ženy. V tomto prípade išlo o počestnú prácu. Kúpeľníčky pritom poskytovali ctihodným pánom nielen očistu tela, ale aj česanie vlasov a rôzne masáže. Ich remeselné zručnosti si ale mohli dovoliť iba tí zámožnejší. Kráľ Žigmund Luxemburský k nim zrejme nepatril, hoci je dosť pravdepodobné, že schopnosti kúpeľníčok využíval v rámci svojich obľúbených liečebných metód. Ktovie, čo všetko by sme sa dozvedeli, keby sa zachovalo viac informácií o nevestincoch a kúpeľoch v Prešporku, a hlavne, keby kráľ za všetko platil.

Katarína Králiková,
sprievodkyňa dejinami
a blogerka

Zdroje: Slavomír Michálek, ed.: História zadnými dverami (HÚ SAV, 2018);
Tomčík Vladimír: Rozkoš, nevera a predajná láska (Ikar, 2008)

Páčil sa vám článok?

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb a zobrazovať relevantnú reklamu. Zobraziť viac informácií. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.