FOTO: Čo sa vo vnútri deje? Navštívili sme športovú halu, v ktorej poskytujú pomoc utečencom z Ukrajiny
Zdroj: (in)
„Ľudia prichádzajú vystrašení a v strese z cudzieho prostredia. Upokojí ich, keď ich privítajú krajanky. Štyri Ukrajinky sa tu striedajú v 12-hodinových zmenách,“ hovorí Stanislav Pešek, predseda občianskeho združenia Dobrovoľná civilná ochrana, ktoré zabezpečuje chod zariadenia núdzového ubytovania pre odídencov z Ukrajiny. Na to sa dočasne premenila športová hala na Prokofievovej ulici.
Aktuálne je v nej ubytovaných 20 odídencov, ale ich počty sa stále menia. Štandardne ich tu nájdete tri desiatky. Prokofievova je jediným zariadením, kde odídencov prichýlia aj s ich domácimi zvieratami. Už tu mali psy, mačky aj papagáje.
Stanislav Pešek ma víta vo vstupnej hale, ale hneď odbieha, pretože treba prebrať dar – párky a salámy od známeho predajcu mäsových výrobkov. „Mestská časť sa stará o obedy a večere, my hľadáme spôsoby, ako zabezpečiť raňajky,“ hovorí mi, keď sa vráti. Kontakty získalo združenie už počas pandémie, niečo nakupujú z vlastných financií, veľmi im pomáha aj platforma Kto pomôže Ukrajine. Vďaka tomu majú prichádzajúci jedlo a všetko nevyhnutné, aj keď dorazia až v noci.
Stanislav Pešek preberá dar - mäsové výrobky určené pre Ukrajincov.
Väčšina prichádza so statusom odídenca z mestského Asistenčného centra pomoci na Bottovej. Vo vstupnej hale, kde nájdu aj lekáreň, sa otestujú na covid, nasleduje registrácia. O tú sa starajú štyri Ukrajinky, ktoré sa striedajú v 12-hodinových zmenách. „Je to veľká pomoc. Vysvetlia im, ako sa dostať do mesta, do nemocnice, boli s nimi už aj na obhliadkach bytov.“
Dnes je tu Irina (úvodná foto článku) s dcérou Irinou. Utiekli aj s vnučkou z Charkova hneď na začiatku vojny. Ďalej do Európy, ako väčšina Ukrajincov, sa nechystajú. V Bratislave žije už šesť rokov ich syn a brat. „My už nepôjdeme nikam, len domov,“ hovorí staršia Irina, ktorá bola v druhom najväčšom ukrajinskom meste riaditeľkou stavebnej firmy a pod sebou mala štyristo zamestnancov. Mladšia Irina je kožná lekárka. Všetky ich plány padli. „Teraz len čakáme. Večer si pozrieme správy a poplačeme. Hoci sa tu cítime dobre a všetci sú na nás príjemní, chceme ísť domov. Avšak, kým sa to neskončí, nevrátime sa,“ hovoria mi. Vzápätí sa však usmejú a dodajú, že všetko bude dobré. Rovnaký optimizmus dodávajú aj prichádzajúcim.
Mladšia Irina je lekárka.
Okrem Iriny a Iriny pracuje v zariadení aj ich dcéra a vnučka Katja. Nedávno skončila ekonomickú školu. Ďalšia Ukrajinka je tiež Katja, doma bola reportérka a fotografka. Zariadenie upratuje Inna, ktorá na Ukrajine pracovala v závode na výrobu a navrhovanie prúdových motorov.
Dobrovoľníciaj údržbármi
Prichádzajúci by sa mali v zariadení zdržať maximálne 10 dní. Majú tu síce spoločenskú miestnosť s kávou, čajom a občerstvením aj bezplatnou wifi, detský kútik s premietacím plátnom, ktoré pre deti zabezpečili dobrovoľníci či uzamykateľné skrinky na veci, športová hala však nie je miesto, kde sa dá dlhodobo žiť. A nie preto, že kohútiky v sprchách či toalety pamätajú ešte socializmus.
FOTOGALÉRIA:
V telocvični sú vedľa seba naskladané desiatky postelí, čiastočné súkromie poskytujú len stany, ktoré pripravilo združenie pre rodiny s deťmi a izolačka. „Občas sú tu ľudia o čosi dlhšie. Jeden chlapec čakal na víza vyše dva týždne a teraz sa pokúšame zohnať miesto v domove seniorov pre jedného dôchodcu,“ pokračuje Stanislav Pešek. Hovorí mi, že do zariadenia prichádza v prípade potreby aj tlmočník aj psychológovia, jedna pani učiteľka slovenčiny bezplatne vyučuje všetkých záujemcov. Deťom robia program aj dobrovoľníci z Kaspianu a Budatka.
Zariadenie zriadila mestská časť, denne to tu však manažujú dobrovoľníci z civilnej ochrany. Každý z nich má svoju prácu, napriek tomu si nájdu čas prísť pomôcť. Dnes tu je na zmene Roman. Práve dezinfikuje všetky priestory. Stanislav Pešek, ktorý založil a vedie Dobrovoľnú civilnú ochranu, pracuje v Petržalke ako hasič - záchranár. Popritom si stíha robiť doktorát na Akadémii Policajného zboru v Bratislave a venovať sa aj 10-mesačnej dcére. Ako? To je pre mňa záhadou, on však tvrdí, že sa to dá. Lúči sa so mnou s tým, že musí ísť kúpiť ventil na vodovod, ktorý sa pokazil. Z dobrovoľníkov sa totiž čiastočne stali aj údržbári, viaceré poruchy riešia svojpomocne. Často za vlastné. „Na to sme si už zvykli,“ skonštatuje s úsmevom a už ho niet.
Pomáhajú ľuďom v krízovej situácii
Občianske združenie Dobrovoľná civilná ochrana funguje štyri roky. V deviatich okresoch po celom Slovensku má zhruba 150 členov. Tí sú pripravení pomáhať ľuďom v krízovej situácii. Napríklad na hraniciach boli hneď na tretí deň po tom, ako vypukla vojna. Počas prvej vlny pandémie mali za rok 2020 17,5-tisíca hodín dobrovoľníckej práce v teréne. V hale na Prokofievovej sa striedajú dvanásti. Popritom stíhajú aj bezplatné dezinfekcie škôlok, škôl a sociálnych zariadení. Majú na to špeciálnu technológiu a poplatok žiadajú len od firiem. Robia prednášky aj prezentácie prvej pomoci. Stanislav Pešek ma prekvapí informáciou, že najvďačnejšou ukážkou na školách a v škôlkach je správne umývanie rúk. „Máme statív s UV svetlom a špeciálny gél na ruky. Dieťa si ním umyje ruky tak, ako si bežne umýva, keď gél vyschne, dá ruky pod UV svetlo a vidí, že len časť, ktorú si umylo dobre, svieti. Je to pre nich neskutočná zábava a pritom sa učia, ako si ruky správne umývať.“
Z veľkých projektov združenia sa vyníma plán vybudovať v úkryte civilnej ochrany v areáli Základnej školy Na dolinách v Trenčíne školiace stredisko. Ide o slovenský unikát, ktorý by chceli preniesť aj do ďalších miest ako je Bratislava. Vzdelávanie bude zamerané na civilnú ochranu, správne reakcie na krízové udalosti, či prvú pomoc.
(in)