Krásny príbeh: Pani Marka je vychýrenou bratislavskou krajčírkou, táto práca ju fascinovala už od detstva

Zdroj: Marián Dekan

„Keby som sa zajtra narodila, znovu pôjdem za krajčírku,“ hovorí Mária Varju Poláková, ktorá v Petržalke už 30 rokov šije, opravuje a upravuje odevy, a to nielen pre domácich. Dávno by si mohla užívať dôchodok, ale zatiaľ nechce. Riadi svoju maličkú prevádzku na Romanovej, naučila sa ovládať počítač aj smartfón, hrá šnapser a šach, a keď chce relaxovať, šoféruje. „Som šťastný človek,“ tvrdí.

V jej krajčírstve máte pocit, akoby zastal čas. Šijacie stroje sú zo 70-tych rokov, pani Marka, ako jej všetci hovoria, však na ne nedá dopustiť. Ani osadenstvo sa nemení. S kolegyňou Jankou spolu pracujú už 25 rokov.

A zákazníkov pribúda... Chudobnejších, ktorí na trikrát plátajú aj starú posteľnú bielizeň, aj bohatších, ktorí sa nechcú vzdať svojich obľúbených kúskov. Prichádzajú herci, policajti na prešitie uniforiem aj svadobčania... Niekto potrebuje skrátiť nohavice na obleku, rukávy na saku, ženy prichádzajú so šatami, ktoré treba „vytvarovať“ na postavu... „Len zipsy na zimných bundách teraz nerobíme. Nevedela som nájsť krajčírku, s ktorej robotou by som bola spokojná. Kvalita je v mojom krajčírstve najdôležitejšia. Zákazníci sú na ňu zvyknutí,“ hovorí pani.

„Nie je to nedocenená robota?“ pýtam sa jej. „Náročná práca, opravy za pár eur....“
„No... stáva sa, že si zákazník kúpi nohavice za sedem eur, príde si ich dať skrátiť, čo je tiež sedem eur, je pochopiteľné, že sa mu to zdá veľa,“ reaguje krajčírka a konštatuje, že jej remeslo je dnes na ústupe. Paradoxne v čase, keď počet ľudí v opravovniach odevov stúpa. „V Bratislave sa už deväť rokov nevyučil žiaden učeň za krajčíra. Ani tie dievčatá, ktoré k nám chodia na povinnú prax, nemajú v pláne robiť krajčírky. Všetky chcú byť návrhárky... Ani vy by ste neboli nadšená, keby prišla vaša dcéra a oznámila vám, že má v pláne ísť za krajčírku,“ tvrdí pani Marka a vracia sa do čias svojej mladosti.

Aj jej otec sa hneval, keď mu v roku 1968 oznámila, pre aké remeslo sa rozhodla. Vedecký pracovník videl dcéru na gymnáziu. Ale ona si stála za svojím. „Mohla si niečo znamenať!“ vytýkal jej otec. „A ja si myslím, že znamenám!“ oponuje aj dnes hrdo pani Marka a začína rozprávať svoj príbeh.

Pánska „nohavičiarka“

„Narodila som sa ako krajčírka,“ vysvetľuje ako v detstve vídala šiť svoju babku. „Keď zodrala šatovú zásteru spredu, odložila chrbát, keď druhú, zošila oba chrbty a tešila sa, že má tretiu. To sa mi páčilo.“ Dnes to voláme upcycling, vtedy to bola sporovlivosť...

FOTOGALÉRIA:

Pani Marka vyrastala na Patrónke. „Už ako dvanásťročná som sedávala u miestnej krajčírky pani Koperovej. Fascinovalo ma, aké krásne šaty dokázala ušiť. Tak som ju uprosila, či by som jej nemohla pomáhať, a zároveň sa učiť.“

Hovorí, že nielen dnes, ani za socializmu nemalo toto remeslo vysoký status. Do učňovky išli skôr tí ,,hlúpejší“. Ak však bola krajčírka šikovná, mohla si dobre zarobiť. A pani Marka bola. Už ako 15-ročná mala starú šlapaciu Singerku a dokázala na nej šiť kamarátkam jednoduché odevy za desať korún. „V treťom ročníku som aj s priateľkou Bublinou chodila k starému židovskému krajčírovi pánovi Ditrichovi, ktorý mal dielňu oproti kapucínom. Bol ochotný nás doučovať pánske a dámske nohavice za to, že sme uňho v dielni robili každú sobotu zadarmo. Za krátky čas nás naučil toľko, čo nás v učňovke nenaučili za celé tri roky. Stala sa zo mňa „pánska nohavičiarka“.

Vo Vkuse zostala aj po vyučení. Nadriadení rýchlo zistili, že Marka vie viesť ľudí, a tak už zakrátko mala svoj tím, ktorý mal prezývku ,,zabehávací“. Všade, kde sa v Bratislave otváral krajčírsky salón, bola vedúcou. Mali tak záruku, že tam ľudia budú chodiť. „Vtedy boli opravy odevov len dve – na Panenskej a Heydukovej. My sme opravy nerobili. Šili sme len nové veci. Šitie bolo totiž lacné, látky v partiových obchodoch stáli pár korún. Látku na sukňu ste kúpili za 15 korún, ušitie stálo 40. A mali ste originál.“
Pani Marka začínala s podnikaním ešte za socializmu. V kočikárni na Osuského, pri krajčírstve VKUSU, mala strihovú službu. Trikrát do týždňa tam opravovala odevy telesne postihnutým a strihala mamičkám vecičky pre ich deti, ktoré si potom doma ušili.

Zdroj: Archív M. P.

Začiatky v roku 1994 na Osuského.

A potom prišiel rok 1989. Postupne zdraželi látky, v obchodoch bol veľký výber lacných odevov a začal dopyt po oprave odevov. Tak začala Marka šiť pre veľké výletné lode, čo kotvili v Bratislave v prístave, pre Nórsko a ich obchodné domy. „Mala som 21 krajčírok. Vecami sme plnili kamióny. To boli desaťtisíce kusov posteľnej bielizne, záster, obrusov, vankúšov, závesov... Bola to tvrdá škola kapitalizmu. Celé naše rodiny pomáhali po nociach baliť veci. Veľmi nás to však zblížilo a rada na to spomínam.“

Za najťažšiu prácu vo svojom živote však považuje šitie nepriestreľných viest pre francúzskych policajtov. „Tam muselo všetko sedieť na chlp.“

Videla vyrastať celé generácie

VKUS, ktorý sa v 90-tych rokoch chystal dobyť Petržalku ako veľký trh, rezignoval. Pani Marka však prevádzku na Osuského v roku 1994 prebrala. Dvanásť krajčírov tam pokračovalo ďalej. Pred jedenástimi rokmi sa sťahovala do menšieho priestoru na Romanovej. Priestor si nevie vynachváliť. Strategický pri zastávke MHD a ústretoví majitelia, ktorí ju podržali aj počas pandémie.

Zákazníci pani Marku nasledovali. Keď spolu sedíme na zmrzline neďaleko jej krajčírstva, každú chvíľu ju ktosi pozdraví. „Už sa ani nepokúšam presviedčať dcéru, aby so mnou šla do nejakého obchodu v Petržalke. Vždy odmietla so slovami: Mama, nepotrebujem počuť 130-krát počas nákupu ,Pani vedúca, ešte ste na Romanovej? Zajtra k vám prídem.´“ Za tie roky sa s mnohými zákazníkmi spriatelila a videla vyrastať celé generácie rodín. „Dnes ku mne chodia deti mojich prvých klientov so svojimi deťmi,“ usmeje sa. Pôsobí vyrovnane a šťastne. „Mám skvelú rodinu, päť vnúčeniec, tri deti, ktoré mi pomáhajú, rovnako ako súrodenci, najmä sestra, ktorá je tiež šikovná krajčírka. A tak môžem pomáhať aj ja.“ V jej maličkej prevádzke sú počas našej návštevy pripravené vrecia s oblečením, ktoré od Máriiných zákazníkov smerujú pre utečencov do Gabčíkova. Jej krajčírstvo však slúži aj ako akési distribučné centrum, kde tí bohatší nechávajú veci pre tých chudobnejších. „To ma napĺňa. Som šťastný človek,“ zopakuje mi znova.

(in)