Úžasný projekt bratislavského urbanistu: Deti v Petržalke menia svoje okolie

Zdroj: FB/Tvory mesta

Dokážu deti skvalitniť verejné priestory? Architekt Ján Urban je presvedčený, že áno. Aj preto rozbehol projekt Tvory mesta. Skupina druhákov a tretiakov sa v knižnici na Prokofievovej ulici stretáva každý týždeň a v sprievode pozvaného hosťa sa na naše sídlisko pozerá inými očami.

Som presvedčený, že keby už deti vedeli o prostredí, v ktorom žijú, viac, vyzeralo by to v Petržalke lepšie,“ hovorí o motiváciách vzniku projektu, ktorý realizuje v rámci svojho štúdia v Sokratovom inštitúte a cieľom bolo pozrieť sa na mesto z rôznych pohľadov. Jeho nápad nadchol Katarínu Bergerovú, riaditeľku Miestnej knižnice Petržalka. Ako „základňu“ projektu odporučila pobočku na Prokofievovej ulici. Tamojší prístup je v mnohom nasledovaniahodný. Ľudia, čo v nej pracujú, totiž pochopili, že knižnica budúcnosti sa zmení na akési komunitné miesto, ktoré bude obyvateľov z blízkeho okolia spájať. Pretože na sídlisku práve takéto miesta chýbajú. Keď do knižnice v stredu poobede vchádzam, je v nej rušno. V miestnosti, kde stále prebieha výstava o nedávnej histórii Petržalky, už netrpezlivo sedí asi 20 detí. Dnešnou témou je skrytý život pod hladinou. Pretože tvormi mesta sú aj rastliny a živočíchy žijúce pod hladinou či na dne jazier alebo Chorvátskeho ramena. Hosťom je tentoraz hydrobiológ Miroslav Očadlík. Rozprávanie o pijaviciach, červoch, korčuliarkach či vodných pavúkoch prerušujú otázky detí. „A sú nebezpečné?“ V našich vodách nežije nič, čo by vás mohlo bolestivo uštipnúť či uhryznúť. „Ani tá malá medúza na Draždiaku?“ Ani tá. Naopak, vidieť ju je vzácnosť a zážitok. Pre život totiž potrebuje veľmi čistú vodu. Deti baví diskutovať a neboja sa pýtať.

Zdroj: FB Tvory mesta

T​vormi mesta sú aj živočíchy žijúce na dne Chorvátskeho ramena

A potom sa ide von. Hydrobiológ sa pri ramene oblečie do gumeného „mundúru“ a vyberie sa so sieťkou v ruke do vody, aby deťom ulovil živý dôkaz, že na sídlisku nežijeme len my. Našiel pijavicu aj larvy vážky... Kto si ich chce chytiť do ruky? Všetci, samozrejme. Fascinuje ma, že dvaja mladí muži vytvorili takýto program pre deti bez finančného benefitu. Len preto, že veria, že tento spôsob edukácie má zmysel. A nielen oni, všetci hostia. „Prvú hodinu mali deti s architektom Petrom Lényim. Hovoril im, ako vyzerajú kvalitné verejné priestory. Na druhé stretnutie prišli Zora Pauliniová a Zuzana Čupková, ktoré sa venujú participácii v meste,“ hovorí Ján Urban a ja si uvedomím, že čo je participácia (účasť) a prečo je dôležitá, nevie ani mnoho dospelých. JánUrban ma však presviedča, že deti pochopili jej princíp rýchlo a vedia povedať, čo sa im v okolí páči a čo im prekáža. Veď posúďte sami. Ich úlohou bolo zmapovať okolie školy a knižnice a navrhnúť zásahy, ktoré by spravili ich školský dvor príjemnejším miestom. Od jacuzzi, výbehu pre jednorožca a dinosaura, z ktorého papule sa dá spustiť šmykľavkou, sa dostali k tomu, že im na dvore, kde sa po škole hrajú, chýba tieň. Ako ho získať? Stromami. A tak k stromomvpribudla lavička, chodníček a hmyzí hotel alebo včelí bufet, ako ho nazvali. Ján Urban už návrh predostrel oddeleniu životného prostredia v Petržalke a dúfa, že dvor by mohol byť zaradený do plánu náhradnej výsadby stromov. „Svojpomocne plánujeme obložiť drevom aj blízky betónový múrik, kde si deti rozbíjajú kolená, či vyčistiť a vymaľovať škaredé dvere únikového východu pri budove,“ hovorí. Sú to minimálne zmeny, ktoré však skvalitnia priestor a vy sa v ňom budete cítiť lepšie často bez toho, aby ste vedeli identifikovať dôvod.

Zdroj: FB/Tvory mesta

Návrh zlepšenia priestoru

Zdroj: FB/Tvory mesta

Pred stretnutím s hydrobiológom sa deti zoznámili s ľuďmi na vozíku. Tí im hovorili, ako zažívajú verejný priestor zo svojho pohľadu. Po ďalšom hosťovi, spisovateľovi Danielovi Hevierovi, ktorý rozprával mestské príbehy a aj to, že mesto vieme zažívať aj v srdci, príde Martin Kleibl. S autorom knihy Petržalka – prekvapivý sprievodca mestskou časťou, vymyslia deti trasu, ktorou by previedli turistov po Petržalke. Na záver by sa deti aj s rodičmi mali stretnúť na spoločnom happeningu. Na zmenenom školskom dvore budú robiť citronádu aj grilovať. „Všetky tieto stretnutia motivujú deti pozrieť sa na priestor okolo seba inak, akoby nanovo. A zistiť, že prostredie, v ktorom žijeme, vieme ovplyvniť,“ hovorí Ján Urban. Výchova k vzťahu k prostrediu – nemalo by sa to učiť v škole? „Ja si myslím, že áno. Neučiť sa o ničom vzdialenom, ale o prostredí, v ktorom bývame. Bol som nedávno v Kláštore pod Znievom. Existuje tam projekt, 12- až 15-ročné deti sa v rámci svojho vyučovania stretávajú, mapujú okolie, navrhnú zmenu. Výsledkom je, že im obec spraví nové priechody cez cestu, čo je veľmi náročná vec na vybavenie aj pre dospelých,“ hovorí Ján Urban a pokračuje: „Tie deti to dokázali, stretli sa so starostkou, s odborníkmi, ktorí im vysvetlili, čo všetko treba vybaviť. Bola o výborná skúsenosť do života. Jednak z hľadiska toho, že nie sme bezmocní, jednak, že sa netreba stále spoliehať, že niekto príde a vyrieši náš problém. Pretože aj my sme tí, ktorí prostredie tvoria, môžu doň zasahovať a vedia ho vylepšovať.“

(in)