Zdroj: archív Dom Rafael
Odmietame ďalšie zahusťovanie Petržalky obytnými domami, pripúšťame však výstavbu škôlok alebo domov pre seniorov. Aj to odznelo pri verejnom prerokovávaní štúdie centrálnej rozvojovej osi Petržalky. Naša ideálna predstava je, že niekto postaví budovu s verejnoprospešnými službami a bude udržiavať a zveľaďovať aj verejný park, ktorý okolo nej bude. Zašli sme sa preto pozrieť do Domu Rafael na Kutlíkovej ulici, ktorý na pozemkoch magistrátu presne takto funguje.
Centrum integrovanej zdravotno-sociálnej starostlivosti pre ťažko a dlhodobo chorých a pre ľudí s mentálnym a fyzickým postihnutím je obklopené stromami, vo vnútri je útulne. Seniori tu v dielničkách pečú, varia, majú muzikoterapiu aj arteterapiu či kognitívne tréningy. Okrem toho majú rehabilitácie, fyzioterapie, k dispozícii psychológa... Opatrovateľ ich vezme na vozíku do kaviarničky, v lete aktivity s liečebnými pedagógmi prebiehajú vonku. Na takýto prístup nie sme v podobných zariadeniach zvyknutí a máme pocit, že ide o nadštandard. Koordinátorka sociálnej starostlivosti v Dome Rafael Jana Hodeková vysvetľuje dôvody: „To nie je o fajnovosti. To je o základných hodnotách a úcte k človeku. Chceme to robiť tak, ako sa to má. Chceme, aby mal človek zachovanú dôstojnosť. O 20 ľudí sa predsa nemôže starať jedna sestra. Nešetríme na personále, máme to, čo je v zákone – na jedného človeka 1,3 personálu – z toho 60 percent odborného,“ hovorí. V praxi to vyzerá tak, že v Dome Rafael necítite zápach moču, pretože ľudí tu prebaľujú tak často, ako potrebujú. Upratovačka je prítomná od rána do večera. Raňajky, obedy aj večere si klienti vyberajú vždy z dvoch jedál.
Ľudia tu nedožívajú nezaopatrení, neošetrení a v moči... Je to luxus? V štáte, ktorý na tieto zariadenia momentálne finančne zabúda, áno. V každom podobnom zariadení, v lepšom aj menej dôstojnom, si klient musí priplatiť z vlastného. Niekde viac a niekde menej. A tak sa v Dome Rafael skladajú celé rodiny, dokonca občas aj kolegovia, aby žil ich blízky v slušnom zariadení. „U nás žijú tí šťastnejší z chorých,“ hovorí Mária Smolárová, zodpovedná za riadenie a rozvoj. „Rodina je pre nich ochotná si aj odoprieť.“
Ale nie pre zisk investora. Dom Rafael prevádzkuje neziskovka. Všetko, čo klient dá, dostane späť. Na 60 lôžok tu pripadá 75 zamestnancov, presne, ako zákon ukladá, takže takmer 80 percent rozpočtu zhltnú mzdy, zvyšok energie, na udržiavanie priľahlého parku musí organizácia žiadať o granty, dve percentá, písať projekty... Čakať preto, že sa do Petržalky pohrnú podnikatelia investovať do centier pre dôchodcov a ako bonus za to budú ešte zveľaďovať okolitý verejný priestor, je čistý optimizmus. Starostlivosť o starých ľudí totiž nie je zárobkový biznis.
Za svoju existenciu vďačí Dom Rafael šiestim manželským párom, ktoré doň vložili nielen vlastné úspory, ale aj srdcia. Motiváciou bola služba druhému. „Jedna rodina chcela služby pre mladých ľudí, ktorí už nechodia do školy, ale pre kombinované postihnutie sú nezamestnateľní. Tí dnes chodia do denného stacionáru,“ hovorí Jana Hodeková. „Ďalšia rodina mala potrebu zriadiť hospic, ďalšia starať sa o chorých...“
V našom štáte ste však buď v zdravotnom svete, a to dočasne, keď ste chorí alebo v sociálnom, a to podľa stupňa odkázanosti aj natrvalo. V Dome Rafael sa rozhodli skúsiť to inak. Vytvorili svojho druhu ojedinelé zariadenie, ktoré kombinuje zdravotnú a sociálnu starostlivosť v jednom dome. „Chceli sme to spojiť, lebo sa nám zdalo, že v sociálnom aspekte chýba viac zdravotného a v zdravotnom zase naopak,“ hovorí Jana Hodeková. „Takže máme lekárov a zdravotné sestry, ale pacienti nemusia byť ako v nemocnici len na svojich lôžkach, ale môžu ísť aj do terapeutickej miestnosti, zimnej záhrady, spoločenskej miestnosti, máme aj svoju kaplnku...“
Konkrétne sú v trojposchodovom dome dve zdravotné služby a dve sociálne zariadenia. Zdravotnými sú hospic s 12 lôžkami a na prvom poschodí dom ošetrovateľskej starostlivosti s 24 lôžkami. Tu sa starajú o pacientov, ktorých prepustili z nemocnice napríklad po operácii, výmene kĺbov, mozgovocievnej príhode, teda tí, ktorí nemôžu ísť hneď do domácej starostlivosti. Na ich pobyt prispieva poisťovňa a limituje ho 30 dňami. „Rodina dostane v podstate mesiac, aby vyriešila situáciu svojho blízkeho,“ hovorí Mária Smolárová. Po mesiaci 70 percent z nich odchádza domov, pre niektorých musia najbližší hľadať sociálne zariadenie, pretože sa o nich nedokážu doma postarať. „Naša vízia nebola, aby bol dom statický a väčšina ľudí tu bola natrvalo. Chceli sme časť, kde ľudia dôstojne zomierajú, ale aj časť, kde je nádej na zlepšenie a šanca ísť späť domov,“ vysvetľuje. „Centru to dáva inú, optimistickejšiu atmosféru, čo pôsobí aj na pacientov.“
Dve sociálne zariadenia sú denný stacionár pre desať mladých s postihnutím a zariadenie pre ľudí s neurodegeneratívnymi poruchami ako sú demencia, Alzheimer, Parkinson, skleróza multiplex. Ide o 24 lôžok na druhom poschodí a pacienti získavajú na pobyt príspevok zo župy.
Na treťom poschodí sú terapeutické miestnosti a dielne. Keď pred dva a pol rokom Dom Rafael otvárali, začínali so štyrmi klientmi. Od augusta 2018 majú plný stav a v poradovníku ľudí na každé miesto. Dôkaz, že to zrejme robia dobre. Ukazujú štátnym inštitúciám, že možno takto sa to má robiť. Že nemá zmysel dotovať zariadenia, kde ľudia žijú pod svoju dôstojnosť a kde by nikto z nás nechcel byť. Zatiaľ bez finančnej odozvy. Príspevky zo župy a poisťovne majú len na klienta. Na nič iné. Sú neziskovka, ale nikoho nezaujíma, kde zoženú peniaze napríklad na koše na plienky. Preto žiadajú o granty, zháňajú sponzorov, píšu projekty. Veď si vezmite len kus lesoparku, o ktorý sa majú starať. Na začiatku bol zdevastovaný. Potrebovali arboretistu, dendrológa, ornitológa, niektoré stromy bolo totiž nutné vyrúbať, iné orezať. A to všetko stojí peniaze.
Lenže ich úspešnosť v projektoch je len 50-percentná. Pretože, povedzme si rovno, starí ľudia u nás nie sú až takí zaujímaví, takže peniaze sa im zháňajú neporovnateľne ťažšie. Len čo iné čakáme v spoločnosti, v ktorej ľudia, čo pracujú so strojmi, zarobia viac ako ľudia, ktorí pracujú so starými ľuďmi? A bude to tak, kým budeme mlčať.
Každý z nás raz bude odkázaný na pomoc druhého. A vtedy už bude neskoro kričať, aké je dôležité, kto a kde sa o nás postará.
(in)