Srdce na dlani sa nedá a nesmie odmietnuť

NAJVZÁCNEJŠÍ HOSŤ. Kubánsky veľvyslanec v Bratislave, senzačný veselý chlapík, prišiel na Slovensko z Mongolska. Tam ho pracovníci mongolského ministerstva zahraničia, špecialisti na kubánsko-mongolské vzťahy, zobrali na obhliadku svojej krajiny.

Každý deň sa zúčastnili na uvítacej oslave, kde sa podávalo národné jedlo, pečený baran, najvzácnejší hosť vždy dostal najväčšiu možnú pochúťku v celom vesmíre, varenú baraniu hlavu, ale aj s očami, jazykom a mozgom. Očakávalo sa, že tú pochúťku zje a ocení kvetnatým prejavom. Na štvrtý deň sa poblednutého kubánskeho veľvyslanca spýtali, či nemá nejaké špeciálne želanie. A on povedal: - Áno mám. Prosím vás, nemohol by byť dnes na hostine najvzácnejší hosť niekto iný?

BOSS, PROBLEM...!

Do Indonézie som sa vybral so zámerom zmeniť svoj životný štýl, zbaviť sa závislosti od odporných jedov, ako sú klobásky, mastné bravčové pečené, rezne a vôbec všetko vysmážané, knedle, zákusky, zmrzlina a iné skvelé a chutné jedlá. Pobyt medzi misionármi mi podal pomocnú ruku. Po šiestich týždňoch putovania džungľou a po misijných staniciach som sa vrátil do Jakarty čistý a ľahučký ako vyfúknuté vajíčko. Zjednodušený ako japonský papierový dom. Oči som mal jasné ako prekrojené hrozno, čuch sa mi vrátil až priveľmi. Cítil som sa úžasne, iba na krok od osvietenia. V hlave som mal jasno ako v neónovej trubici. Už som jedol iba ovocie, surovú zeleninu a občas kúsok ryby. Bol som na svoj výkon pyšný.

Na veľvyslanectve ma čakalo lákavé pozvanie na veľkolepú indonézsku recepciu. Ráno som zistil, že moja jediná košeľa je prepotená a špinavá. Tak som ju zaniesol ambasádnej chyžnej a poprosil som, aby mi ju do večera vyprala a vyhladila. Indonézanky sú úžasne ochotné, prívetivé, usmievavé. Bolo mi jasné, že moja košeľa je v najlepších rukách a pustil som ju z hlavy.

Asi o hodinu mi chyžná zaklopala na dvere, otvorila si a povedala: - Boss, problem! - Spoza chrbta vytiahla moju bielu košeľu a nechala ju visieť vo vzduchu ako bociana, ktorého ubil paletou šialený maliar. Moja košeľa bola batikovaná všetkými predstaviteľnými farbami. Tá puča ju hodila do práčky s manželovými ponožkami, synovými tričkami a trenírkami. No nič, pôjdem v čiernom tričku, ale tešil som sa, ako mi po rokoch sadne biela košeľa bez brucha. Dobrá žena bezradne pokrčila plecami a ja namiesto toho, aby som ju nakopal, dal som jej pár rupií a povedal, že nič sa nestalo.

Celé popoludnie som sa povaľoval pri bazéne a chystal som sa, ako si dám na naozajstnej indonézskej recepcii svoje obľúbené ovocie, surovú zeleninu, trošku klíčkov a kúsok, ale naozaj iba kúsoček ľahučkej sparenej ryby. Keď som sa vracal do izby, stála pred dverami chyžná a vyzerala, že buď vyhrala v rulete milión dolárov, alebo aspoň pomocou domorodej mágie vrátila mojej košeli oslnivú belobu.

Usmievala sa, oči jej žiarili, vyžarovala úžasnú spokojnosť a hneď mi aj povedala prečo: - Boss, ja som bola taká nešťastná. Spravila som strašnú vec, a ty si bol taký láskavý. No videla som, že si smutný. Uvažovala som, ako ťa potešiť. Toľko som sa trápila, až som dostala nápad. Mám pre teba niečo, čo ty máš najradšej a tu ti to chýba. (Dcéru? Alebo žeby stará zabojovala sama...?) Išla som k Rusom na veľvyslanectvo, mám tam v kuchyni priateľku a vypýtala som mäso a zaváranú kapustu. uvarila som ti to, čo máš určite najradšej. Povedala a priniesla na veľkej mise jedlo, z ktorého sa ešte parilo. Trištvrtekilový kus do červena vypečeného prerasteného bravčového, dusenú kapustu s rascou a zemiakové knedle (Rýchla dedukcia: Jasné. Slúžila tu ešte za Čechov.)

- Tak čo boss, si šťastný?
Postavila sa vedľa mňa, pripravená vychutnať si predstavenie, ako zvládnem tú smrteľnú dávku. A ja som vedel dve veci. Že keď to zjem, tak ma to zabije. Presnejšie, zabilo by ma to, keby to nebolo srdce na dlani. A to nikomu neuškodí. A hlavne sa nedá a nesmie odmietnuť. No druhá vec, ktorú som vedel, bolo poznanie už dávno jemne a presne formulované Petrom Novotným: „Já umím buď nežrát, anebo žrát, nic mezi tím.“ A tak som sa pustil do pečeného bravčového s kapustou a s knedľou a pod dohľadom indonézskej chyžnej som ho zjedol do poslednej nitky dusenej kapusty.

A večer na recepcii..., ach, ani sa nepýtajte! Najlepšie boli na záver torty s parížskym krémom, šľahačkové zákusky. A zmrzlina s koňakom, ale kopec, s jazerom.

Boris Filan