Reklama nie je účinná, ak chýba kultúra predaja
Jedno staré čínske porekadlo hovorí, že kto sa nevie usmievať, nesmie si otvoriť obchod. Spomínam si, ako ma raz prekvapil nápis na bočnom vchode do krytej tržnice v Bratislave. Ceduľka na ňom totiž obsahovala drzú výzvu kupujúcim: „Čo by sa vám tak stalo, keby ste za sebou zatvárali dvere?! Fúka nám tu na nohy a je nám zima!“ Podpis: „Predavačky“.
Nuž, my zákazníci by sme iste boli dokázali pochopiť, že nie je nič príjemné, keď je predavačkám zima, aj keby nás na to upozornili o voľačo milšie. Zvlášť v časoch, keď sa aj naši, už trhovo prispôsobení predajcovia navzájom predbiehajú v krikľavých reklamách svojich výrobkov.
No ani tá najvýrečnejšia reklama nie je účinná, ak chýba kultúra predaja. Tá sa dotýka nielen podobných neúctivých štylistických „skvostov“, akým bol spomínaný nápis - priam ukážkový príklad „vrúcneho“ vzťahu jeho uzimených autoriek k zákazníkom, ale aj viacerých ďalších momentov, na ktoré mnohí podnikatelia vo sfére služieb akosi zabúdajú.
Pri podobných príležitostiach mám chuť našepkať ministrovi hospodárstva, aby pri prijímaní pracovníkov do tejto oblasti nariadil aj povinné talentové skúšky, ktoré by dôsledne preverovali komunikatívne schopnosti uchádzačov.
Lebo staré známe heslo Náš zákazník - náš pán, ktoré sme za socializmu zlikvidovali spolu s tými „pánmi“, ešte aj dnes - česť výnimkám - ostáva iba utópiou. Napríklad úsmevu a ochoty predavačov a predavačiek, pokladníčiek a pokladníkov, čašníčiek a čašníkov, a vôbec - ľudí v zamestnaniach, súvisiacich so službami, je stále ako šafranu. Darmo potom máme obchody, prehýbajúce sa tovarom, darmo pribúdajú nové a čoraz krajšie budovy, atmosféra v nich je príliš často podobne chladná, ako bola kedysi, za režimu, ktorému sme už dali svoje „zbohom“...
Človek má neraz dojem, že tam neprichádza ako zákazník či hosť, ale ako nežiaduci obťažovateľ obsluhujúceho personálu.
S prižmúrením oboch očí by sa možno dalo pochopiť, že aj v týchto profesiách majú svoje dôvody, prečo sa im nechce unúvať s ústretovejšími „grimasami“. Možno ich bolia nohy, hlava či chrbtica, možno sú nespokojní s platom, možno si myslia, že by bolo pretvárkou usmievať sa, keď im vôbec nie je do smiechu. Lenže...
Herec, ani rozhlasový alebo televízny redaktor či hlásateľ by si veru nič podobné nemohli dovoliť. Nesmú dať najavo svoje nálady, na nikom sa vŕšiť za osobné či pracovné problémy, a pritom mnohí tiež nie sú ohodnotení, ako si zaslúžia. Ako by diváci a poslucháči prišli k tomu, aby namiesto profesionálneho výkonu videli zamračené tváre a počuli namrzené hlasy?
Nezaškodilo by vziať si z nich príklad. Najmä ak chceme byť mestom s väčším podielom cudzineckého cestovného ruchu a prilákať do Bratislavy viac turistov, ako to tak často zdôrazňujeme. No iba slová nestačia. Tak ako nestačia ani v iných oblastiach nášho verejného života, v ktorých sa tiež pekné slová neraz rozchádzajú s činmi...
Anita Tešovičová, Petržalka