Honosná a noblesná je iba prívetivosť

Nepochybne najčastejšou vetou, ktorú počujem z úst cudzincov, nie je chvála na krásy mesta, ale prostá otázka, prečo sú v takom krásnom meste všetci takí zachmúrení.

Vo väčšine prípadov cítim za tým posledným slovom nevyslovené „arogantní a agresívni“, ale takúto otázku položí len človek slušný, distingvovaný. A ten neuráža - aj keď hneď má pravdu.

Niežeby som nechcel byť slušný a distingvovaný, ale nemám prečo mlčať. Minule som sa rozčúlil. Pozvala si istá inštitúcia novinárov, že im ukáže čosi pekné, a keď prišiel najočakávanejší z pozývateľov aj so svojím pobočníkom, obaja zamumlali „..ý...eň“. A zatvárili sa ako predseda mestského výboru komunistickej strany na prvomájovej tribúne. Aj ten tam nahadzoval úsmev len podľa presne napísaného scenára, inak sa tváril vážne ako päť kíl zemiakov, aby dal najavo vážnosť strany.

Vždy, keď prežívam podobnú situáciu, schádza mi na myseľ okrídlená veta mojej starej mamy, ktorá vravela: „Radši tri razy jak ani raz, radši vóbec né než pocichy.“ Čím myslela pozdravenie a poďakovanie a vôbec postoj k druhým. Nehovorila tomu sociálna komunikácia. Až my sme to tak nazvali, možno tiež len preto, aby to dalo väčšiu vážnosť tomu, že pri vstupe do obchodu pozdravím.

Myslím si, že naši súčasní papaláši, vrátane takzvaných selfmademanov točiacich súkromné miliardy, majú len drobné boľševické spodtribúnové vychovanie, ale zasa viem, ako by sa to dalo napraviť. Poslať ich do staršej Európy v role človeka, čo sa tam živí prácou, a predsa je v obchode a na úradoch rovnocenným hosťom. Kde by ich mrmlúcich pozdrav s odutou pusou nik nebral vážne.

Nebudem písať o úsmeve, v tomto čísle to dokonale urobila jedna z našich čitateliek. Spomínam ho len ako súčasť toho, čo nám chýba a čím by sme mali nahradiť povýšenosť a bezdôvodný odstup. Škoda, že sa to nedá napraviť podľa ďalšej okrídlenej vety mojej starkej: „Škoda každej facky, ktorá spadne vedľa.“

Gustav Bartovic