Zákony by mali myslieť aj na spotrebiteľa

Mohlo by sa zdať, že schvaľovanie štátneho rozpočtu sa už mňa - príživníckeho dôchodcu - netýka. Príživníckeho preto, lebo k tvorbe zdrojov neprispievam, iba z neho ujedám. Kohože už môže zaujímať, že som 40 rokov statočne živila rodičov či prarodičov vtedajších a možno i dnešných papalášov!

Aj za bývalej totality výrazne zvýšili ceny detského ošatenia a obutia a ešte veľa rokov za tento dar k Medzinárodnému roku detí nedoplatili. Tak čo by som asi chcela - okrem rôznych proklamácií - v Medzinárodnom roku starších? Matematika nepustí - výdavky sú vysoké - musí sa šetriť. No rada by som videla výsledky uťahovania opaskov aj v štátnej správe.

Zabávam sa napríklad na vysoko objektívnych kritériách na funkciu predsedu Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ). Pre lepšie pochopenie: je to úrad, ktorý má kontrolovať práve hospodárne využitie rozpočtových prostriedkov v štátnej správe. Po slovensky povedané - strážiť korunu, aby sa nestrácala zbytočne v predčasných výmenách nábytku, áut či zariadení vo väčšine vysokých štátnych úradoch. Ak je štát vo finančnej mizérii, je vhodné kontrolovať aj potrebu služobných ciest - predovšetkým zahraničných. Rovnako aj vyťaženosť pracovníkov: zbytočne obsadená funkcia iba „vyrába“ prácu pre podriadených, aby mohol šéf preukázať výsledky.

Toto všetko možno zahrnúť do národohospodárskeho hľadiska a žiadať v tomto zmysle zamerať činnosť NKÚ. Naozaj odborná previerka by vedela zistiť možno aj nadbytočnosť niektorých organizácií. Veď už koncom 80. rokov kontrola z FAO vyčítala vtedajšej ČSSR, že kontrola potravinárskych výrobkov je dvoj- až trojnásobná. A duplicitných organizácií je u nás až-až. No vrátim sa k dôvodu, prečo ma ešte v dôchodku vzrušuje štátny rozpočet. Okrem toho, že už dnes ohlasujú 10- a viacpercentnú infláciu pri nulovej valorizácii dôchodkov, ma začína hnevať, že sa veci uľahčujúce život práve starším zaraďujú medzi luxusné výrobky. Automatická práčka, mraznička, etážové kúrenie či auto uľahčujú život dôchodcom, ba pre niektorých sú nevyhnutné.

Priznám sa, ani ja sa bez auta nezaobídem, pretože na MHD mám najbližšie vyše 1 km. A to bývam v Starom Meste! Čo takto vidiek - myslím odľahlé dediny a osady? Benzín je artikel, ktorým je spotrebiteľ vydierateľný. Nech sa jeho cena akokoľvek zvýši, auto na vodu neprehovoríš. Tak isto je pre vládu hračkou zvýšiť rôzne dane. Práve starší ľudia sa ich snažia zo všetkých síl zaplatiť.

To isté sa vzťahuje aj na ceny liekov. Opäť to postihuje predovšetkým starších - veď za mladi ich väčšina z nás nepotrebovala. Občas tvrdievam, že ochrana spotrebiteľov sa dá robiť skoro bez peňazí - ibaže sa pri tvorbe legislatívy musí myslieť ako spotrebiteľ. Taký normálny, nemajúci 30-tisícový plat mesačne. Štát živí štáby poradcov, čo keby svoje názory občas preverili aj v praxi? Možno by zákony „poľudštili“, za čo by sa im armáda starších spotrebiteľov poďakovala!

Marta Černá, Fórum spotrebiteľov
ZÁKAZNÍK JE PÁN