Už raz bolo, keď bol človek to posledné
Uvedomujem si, že každá zmena prináša so sebou aj ten efekt, že niektorí sú spokojní, niektorí sa zasa cítia dotknutí, ba až ohrození. Nie sú však dôležité pocity jednotlivcov, ale či funguje systém, ktorý im má slúžiť.
Na nás, Bratislavčanov, ale nielen na nás, dopadajú zmeny v zdravotníctve spôsobom, ktorý pripomína časy minulého režimu. Vtedy kolovala taká slovná hračka, ktorou sme sa vysmievali z vtedajšieho vedenia. Strana a vláda mali také heslo, že na konci každého nášho snaženia je človek. Stačilo pridať do vety slovíčko až, aby ste pochopili pravdu, že človek je to posledné: Až na konci nášho snaženia je človek.
Mám pocit, že človek v pozícii pacienta je až na konci všetkého snaženia nášho zdravotníctva. Vôbec teraz nemám na mysli lekárov a ordinácie, hoci je módne na nich nadávať. Ja, naopak oceňujem ich úsilie a ochotu vyjsť pacientom v ústrety, zápasiť o existenciu v neštátnych zariadeniach a prekonávať problémy administratívne, materiálne i organizačné v zdravotníckych zariadeniach štátu. Pre nich je pacient prvoradý - nie však pre tých, ktorí by mali byť nad nimi, myslieť koncepčne a dlhodobo, teda na ministerstvo zdravotníctva a články samosprávy, ktoré riadia zdravotníctvo v rámci svojej pôsobnosti.
Osobne mám to šťastie, že môj lekár, kedysi sme ho volali obvodný, ma stále vedie vo svojej evidencii a že si našiel priestor pre svoju ambulanciu, ktorý, zdá sa, má perspektívu. Môj priateľ má však doktora na poliklinike na Tehelnej, ktorá už roky tŕpne v obavách o svoju budúcnosť. Kam budem chodiť, pýta sa, keď dajú polikliniku na bubon?
Ukazuje sa totiž - a to máme od ďalšieho spoločného známeho - že záväzok udržať zdravotnú starostlivosť v privatizovaných zariadeniach privatizéri vždy nemienia dodržať. Najmä v tradičných častiach mesta, teda centre a kompaktných okrajových častiach, sa ordinácie hýbu. Ľudia, ktorí boli zvyknutí na komplexný servis Mýtnej a Bezručovej, sú nešťastní. Privatizácia firiem viedla k zrušeniu závodných lekárov. Zdá sa, že všetko sústreďuje riaditeľstvo na Ružinovskú, ale je to riešenie? Tam stačí prísť do polikliniky a vidieť vyspávať bezdomovcov vo foyeri, aby človek dostal z takého liečenia strach.
Preto mi schádza na um, či by sa nové vedenie mesta nemalo touto vecou zaoberať a donútiť riadiace orgány zdravotníctva, aby vytvorili podmienky, v ktorých budú môcť praktickí lekári ozaj prakticky, teda rýchlo a blízko, pomáhať potrebným.
Roman Farkaš, Petržalka
LIST ČITATEĽA