Napísali ste nám 21/2001

Dnes ráno (7. 11.) som cestovala ako zvyčajne do práce 83-kou do Dúbravky. Cesta bola vcelku príjemná, vodič nejazdil ako na pretekoch formuly 1, čoho som občas svedkom. Ešte som sa aj pousmiala nad zhovorčivosťou staršieho pána, ktorý svojimi historkami navodzoval úsmev na perách mladej slečne.

Cesta sa blížila ku koncu a autobus č. 2805 pomaly zastával na autobusovej zástavke Štepná v Dúbravke okolo štvrť na deväť. Pre obyvateľov tejto časti Dúbravky je 83-ka jediným dopravným spojením s električkou (ak nechcú ísť pešo). Preto, ak vidia blížiaci sa autobus, podľa toho, na ktorej zástavke stoja, sa premiestnia z jednej na druhú.

To isté sa stalo aj dnes. Dve panie videli blížiaci sa autobus z mesta a prechádzali cez cestu na danú zástavku. Autobus zastal, oni kráčali k dverám, od ktorých boli len pár metrov. Už sa chystali nastúpiť, keď im vodič zavrel pred nosom. Začal sa rozčuľovať, že má meškanie, tak prečo nestoja na zástavke. Ako keby mohli za to meškanie! Nasrdený otvoril predné dvere a panie nastúpili.

My cestujúci sme zostali stáť s divnými úsmevmi na tvárach a krútili sme hlavami nad správaním vodiča. Nepoviem, keby panie utekali zdiaľky k autobusu, dobre, nech si vodič trochu pofrfle (pre seba!), ale oni normálnou chôdzou, bez zdržovania chceli nastúpiť. A kam sa vodič tak ponáhľal, keď už bol len dve zástavky pred konečnou?

Neviem, ako by reagoval dotyčný vodič na moje slová „Pán vodič, budeme meškať“ v situácii, keď si na zástavke odskočí do novinového stánku a zdrží sa tam určite dve - tri minúty. Už aj túto situáciu som párkrát zažila. Páni vodiči, a ich kompetentní, mali by ste sa opäť raz zamyslieť nad svojím správaním.

P. CH., Staré Mesto
NAPÍSALI STE NÁM

Sychravá jeseň - to veru nie je nič pre ľudí. Vlhko, chlad, bezútešná tma a Vianoce v nedohľadne, o Morene nehovoriac. Keď prirátame „dušičkové“ dozvuky a chrípkovú epidémiu, človeku až hrdlo stisne. Je celkom logické, že v takomto čase nás to ťahá k ohňu. Za oceánom existuje tradícia - Halloween. Vydlabe sa tekvica, urobí sa pár rutinných zárezov a vzápätí v okne svetielkuje vyškerený ohnivák..

Hrejivý plameň dominuje aj v tradíciách iných národov, či už ide o Turkov celebrujúcich po nociach Ramadán, Španielov oslavujúcich chrabrých hltačov ohňa, alebo Angličanov, ktorým večne niečo prihára. Len my skrehnutí Bratislavčania si vari ani zápalkou neškrtneme. A pritom, aké to bolo kedysi krásne: V ampliónoch zneli hrejivé častušky, v lampiónoch plápolal „ogoňok“ a všetci sme ako jeden súdruh cupitali v sprievode pracujúcich od Slavína dolu mestom k nábrežiu, kde nám krasnoarmejskí delostrelci oslnili uši dunivými salvami a potešili zrak velebným ohňostrojom na počesť „Októbra“.

Starostliví otcovia strany nás počastovali teplým slovom a posilnili vo viere v krajší zajtrajšok mohutným odbleskom dioptrií. Ľudu v tvári ihral oduševnený výraz solidarity s medzinárodným robotníckym hnutím, šedivú hmlu rozháňali červené transparenty a na oblohe žiaril Mesiac československo-sovietskeho priateľstva. V stánkoch s občerstvením vrel ruský čaj, rozvoniavala varená kukurica a na „billboardoch“ sa spod hustého obočia dobromyselne usmievala Brežnevova doktrína.

Ach, zlaté staré časy! Niečo podobné treba opäť zaviesť. Alebo si opäť vystačíme s jednou skromne vysvietenou perníkovou chalúpkou uprostred Grassalkovichovej záhrady?

Juraj Jartim, Petržalka
NAPÍSALI STE NÁM