Napísali ste nám 07/2001

Posledný januárový deň tohto roku neskončil pre mňa dobre. S taškami plnými nákupov som sa vracala domov, keď som na pešej zóne na rohu Panskej a Ventúrskej ulice spadla tak nešťastne, že som si zlomila bedrový kĺb.

Presvedčila som sa však, že aj v tejto uponáhľanej dobe je ešte veľa dobrých ľudí. Okamžite sa pri mne pristavili traja muži, privolali záchranku a kým prišla, snažili sa mi uľahčiť ležanie na studenej zemi a dávali mi pozor na tašky s nákupmi. Jeden zohnal kdesi fóliu, iný mi vložil pod hlavu kúpací plášť, ktorý som si práve kúpila.

Žiaľ, ich mená som nestihla zistiť. Viem však, že celú zhruba polhodinku bola pri mne mladá lekárka pani Ozábalová z Nemocnice sv. Cyrila a Metoda v Petržalke, ktorá tiež išla náhodou okolo. Veľkou duševnou pomocou bolo pre mňa v tých bolestivých chvíľach to, že ma držala za ruku a hovorila mi povzbudivé slová. Všetkým chcem srdečne poďakovať. Mám radosť, že spolucítiaci ľudia s dobrým srdcom ešte naozaj žijú.

Veronika Dubnická, Bratislava
LIST ČITATEĽA

Na svätého Valentína mi ukradli peňaženku v trolejbuse cestou do školy. Mala som tam všetky doklady, vrátane kariet do knižnice a asi tristo korún. Trvalo mi to dva týždne, vystála som si veľa radov a stálo to veľa peňazí, kým som si čo to vybavila. Dnes som sa vybrala do mesta a išla som električkou. Na Trnavskom mýte som išla nastúpiť na električku číslo 6, ktorá bola úplne prázdna, navyše z nej vystúpili občania rómskeho pôvodu a aj keď nie som rasistka, pomyslela som si, že mi už teraz nič nehrozí. Nastupovalo predo mnou asi päť ľudí, keď tu pocítim, že sa za mnou niečo deje. Videla som mladého chalana ako kričí na dotyčnú občianku rómskeho pôvodu, že čo si myslí, že robí a videla som moju rozopnutú tašku. Bola som v šoku a znechutená. Zrazu Rómka začala mladého muža napádať a osočovať akoby to bol on, čo kradol a nie ona a pridali sa k nej aj jej priatelia. A všetci sme sa na to ticho dívali. Ja z električky, kde som ako v tranze zostala stáť a pritom som mohla toľko urobiť. A tak týmto by som chcela povedať, i keď až dodatočne veľké ďakujem tomu mladému mužovi a ľudí by som chcela povzbudiť, aby sa ozvali a nedali sa beztrestne okrádať, však v jednote je sila a niekto iný pomôže nabudúce zase vám.

Katarína Potúčková, Bratislava
LIST ČITATEĽA

Keď sa ukázalo prvé slniečko, vybrala som sa s deťmi do Medickej záhrady. Minulé leto sme sa všetci potešili, keď detské ihrisko a pieskovisko dostalo nový šat - pestrofarebné preliezky, nové kĺzačky, hojdačky. No to, čo som tam videla teraz, sa pôvodnému vôbec nepodobalo: polámané drevené dosky na preliezkach, po ktorých aj napriek zákazu rodičov behali niektoré deti, ďalej chýbajúce schodíky na kĺzačkách. Myslím si, že je len otázkou času, kedy sa tam niektoré z detí poraní.

Kto má na starosti údržbu tohto ihriska? Kto bude zodpovedný za prípadný úraz? Rodičia? Tí teraz ostražito sledujú každý krok svojich potomkov. Ľutujem najmä tých, ktorí majú živšie deti, prípadne dozerajú na dve, tri, či viac detí. Tých mojich šarvancov som musela s plačom odviesť naspäť domov. Nevedeli pochopiť, prečo ich mamina nechce pustiť na tú perfektnú kĺzačku.

Kedysi tam dlhé roky boli preliezky a kĺzačky nenáročné na údržbu, boli síce pre deti menej pekné a zaujímavé, ale zato boli určite bezpečnejšie a rodičia si tam mohli pri pohľade na svoje ratolesti aj trochu oddýchnuť.

Dana Letovancová, Bratislava
LIST ČITATEĽA