Ako spojiť exteriér a interiér Petržalky, alebo čo môžu urobiť občania pre svoje mesto

Jeden z mojich zahraničných hostí, ktorý navštívil niekoľko štandardných petržalských domácností, povedal: „Som prekvapený, že máte dve Petržalky.“ Musel mi to vysvetliť. Podľa neho existuje „Petržalka-exteriér“ a „Petržalka-interiér“, ktoré sú vyslovene protikladné.

Exteriér: šedivé domy, nie priam výstavná zeleň, zanedbané zástavky autobusov, vchody a chodby domov špinavé... „Bez urážky: vyzerá to ako lepšie slumy.“ Interiér: čisté, útulné, vkusne zariadené byty... Bez nadsázky: pôsobí to vysoko kultúrne.“

Priateľov postreh má veľa do seba. Nečudo, že mnohí sa usilujú „dostať sa“ z Petržalky; mnohým sa nám v nej však v podstate páči. Nečudo, že pre mnohých Bratislavčanov i Nebratislavčanov, ktorí navyše poznajú z novín rozličné štatistiky, predstavuje Petržalka „strašiaka“. Situácia Petržalčanov má niekoľko háčikov a paradoxov - a vlastne iba jedno riešenie.

Niektoré nepriaznivé štatistické údaje sú síce diskutabilné, ale zopakujme si ich: najvyššia kriminalita, najviac drogovo závislých... Na druhej strane: najvyššia vzdelanosť, najvyšší priemerný príjem... Sme teda najkultúrnejší a najbohatší a súčasne najviac kradneme, lúpime, ubližujeme, drogujeme - sme asi nejakí čudní...

Nepopierateľný fakt, že počtom obyvateľov a domácností predstavuje Petržalka viac ako štvrtinu Bratislavy, jednoznačne napovedá, že nemáme kam uniknúť, že sa nemáme kam odsťahovať. Veľká väčšina z nás je jednoducho odsúdená žiť tu, a preto nám nezostáva nič iné - iba Petržalku zmeniť.

Paradox medzi naším exteriérom, ktorý je výsledkom „veľkolepej“ socialistickej výstavby a ktorý sme dostali do vienka, a naším interiérom, ku ktorému sme sa prepracovali vlastnými schopnosťami, úsilím a usilovnosťou, naznačuje, že sila vonkajšieho prostredia je nezdolná. Radšej sa teda zatvárame do milých ulít bytov a o to, čo je vonku, sa v bezmocnosti takmer nestaráme. Podliehame akémusi fatalizmu, hoci spoločným úsilím sa dá veľa zlepšiť.

Spojenie „spoločné úsilie“ môže mnohým zaváňať násilným kolektivizmom - napríklad brigádami zväzáckeho typu, ktorých výsledky sa o chvíľu stratia... Obávam sa, že tadiaľ hlavná cesta nevedie. A predsa je naporúdzi schodné riešenie.

Keďže Petržalčania majú všetky vnútorné predpoklady, aby prekonali vonkajšie nepriaznivosti a poľudštili svoje sídlisko či mesto, treba postupne utvárať základné systémové zmeny tunajšieho života. To je i nie je v rukách obyvateľov. Nie je to v tom zmysle, že skupinky nadšencov a obetavcov to nedokážu. A je to v našej moci, ak priprieme miestne zastupiteľstvo a našich 21 poslancov v mestskom zastupiteľstve, aby sa pustili do systematickej roboty. Magistrát sa nemôže tváriť, že špecifické problémy Petržalky sa ho netýkajú, musí ich spoluriešiť. A miestny úrad zas nemôže fungovať takpovediac „sám pre seba“ či zotrvačne, ale - čo i po malých krokoch - systematicky realizovať množstvo už zaznamenaných podnetov Petržalčanov na zlepšenie kvality tunajšieho života.

Dve Petržalky - „exteriér“ a „interiér“ - sa dajú spojiť! Iste, z roka na rok tu nebude raj, ale isté je, že nijaký dôsledný rozumný krok sa nestratí. Stačia na to dve veci: 1. vysúkať si rukávy rozumu, 2. dôsledne žiadať od všetkých, ktorí sa podujali na miestnu a mestskú poslaneckú dráhu, aby robili, čo je ich jedinou povinnosťou - aby slúžili spoluobyvateľom.

Braňo Hochel, Petržalčan