Mýty a povery o mäse

archív

Mäso je nielen dôležitá súčasť našej potravy, ale aj súčasť mnohých rituálov (často náboženských), ktoré sprevádzali ľudský život najmä v dávnej minulosti. No aj dnes sa s mäsom spája niekoľko povier a zaužívaných „právd“.

Povera: Mäso je nezdravé
Fakt: Nie je to pravda. Mäso je dobrým zdrojom bielkovín a obsahuje dôležité vitamíny B. Pozor ale na lacné mäso - často obsahuje škodlivé látky a zvyšky hormónov a liekov.

Povera: Z bravčového sa iba priberá
Fakt: Samozrejme, že slanina nie je tým pravým orechovým na chudnutie, ale bravčové stehno sa dokonca odporúča aj pri diétach. Iné je, keď pripravujete vysmážaný bravčový rezeň v trojobale...

Povera: V kurčatách je množstvo antibiotík
Fakt: Dnes už chovatelia nesmú bežne do kŕmnych zmesí pridávať antibiotiká. Kontroly sú veľmi prísne, navyše ani legislatíva Európskej únie nedovoľuje podávať antibiotiká (a rovnako aj hormóny) zvieratám či vtákom, ktoré končia na tanieri.

Povera: Ryby sú vždy zdravým jedlom
Fakt: Je to pravda iba vtedy, ak ich mäso neobsahuje ťažké kovy. Do rizikovej skupiny rýb, ktorých mäso síce neškodí zdravému človeku, ale môže obsahovať viac ortuti, patria z morských žralok či mečúň a zo sladkovodných šťuka, prípadne zubáč.

Povera: Človek bol pôvodne bylinožravcom
Fakt: Nebol. Naši predchodcovia sa nikdy neživili len rastlinnou potravou, ale jedli to, čo bolo dostupné – vrátane hlodavcov, hmyzu, vtákov, malých a neskôr aj obrovských zvierat (mamut).

Povera: Červené mäsá nie sú zdravé, zdravé sú len biele mäsá

Fakt: Toto je pomerne rozšírený, ale mylný názor. Mäso samé o sebe nie je nezdravé, vlastne žiadna potravina nie je nezdravá, ale záleží, ako často a v akom množstve ich zaradíme do jedálneho lístka.

 S mýtami o mäse úzko súvisia aj zvierace obete

Ovce, kravy aj prasatá

V staroveku na Prednom východe bolo obetovanie zvierat dôležitou zložkou rituálneho aktu, ktorý sa vykonával pri rôznych príležitostiach, napríklad počas sviatkov, veštenia, prísažných zmlúv, alebo boli súčasťou kultu zameraného na božstvá či duchov zosnulých panovníkov. Využívali sa aj ako reakcia na neočakávané situácie, pri ktorých bolo potrebné uskutočniť očistu, aby bol žiadateľ zbavený negatívnych vplyvov.

 Medzi rozšírené obetné zvieratá patrili ovce, barany, kozy, capy, býky, kravy, ale aj iné druhy. Ich pohlavie niekedy záviselo od príjemcu, teda od toho, či išlo o boha alebo o bohyňu, inokedy to nebolo vôbec rozhodujúce. Obetované boli v mladom, ako i v staršom veku, dôležitý však bol ich dobrý zdravotný stav a celková kondícia. Široká variabilita zvierat vrátane ich veku a pohlavia a rôznorodosť situácií, pri ktorých k obetiam dochádzalo, jednoznačne dosvedčuje pluralitu vzťahov medzi sférou ľudí a božstiev.

Okrem už spomínaných zvierat tvorili významnú časť obetného inventára prasatá. Dospelé prasatá, najmä prasnice, garantovali plodnosť a mladé prasiatka boli zase vhodnými agentmi zaručujúcimi očistu. I keď sa prasatá spolu so psami považovali za nečisté, predsa len mala ich obeta moc uzdraviť.

Ľudia v staršej době bronzovej na Slovensku prinášali akoobetu namiesto živých zvierat ich sošky zhotovené z hliny, ktorým oblamovali uši, rohy a končatiny, a to priamo vo svojin obydliach.

Moslimovia dodnes majú vo svojom kalendári sviatok Ídal-adhá, sviatok obete. Je to náboženský sviatok, počas ktorého sa veriaci modlia k Bohu a obetujú mu rôzne zvieratá, najčastejšie ovce alebo kozy. Ide o pripomienku na Ibrahimovu obeť barana Bohu.

 Magická sila krvi

Za najstarší prostriedok, kterému sa prisudzoval terapeutický a magický účinok, bola krv niektorých zvierat, považovaná za sídlo životnej sily. Už grécky polyhistor Aristoteles považoval krv za dušu človeka. Galén sa domnieval, že v nej sídli duša. Verilosa, že ľudská krv umožňuje veštiť budúcnosť, rozumieť reči zvierat, účinkovať na osud zvierat, chrániť člověka pred nákazou a robí ho v boji nepremožiteľným. U starých Germánov, sídliacich na našom území, bola ľudská krv univerzálnym prostriedkom proti všetkým chorobám. Známy bol posilňujúci rituálny nápoj z krvi volov zmiešaný s vínom a medom.

Kanibalizmus

K príležitostnému pojedaniu mäsa príslušníkov vlastného druhu sa prinajmenšom v časoch akútneho nedostatku potravy zrejme uchyľovali už raní praľudia. Najstaršie dôkazy o kanibalizme však patria až nášmu „sesterskému“ druhu, neandertálcom.

Paradoxne, najstaršia, viacerými nezávislými zdrojmi uvedená známa zmienka o kanibalizme, neopisuje skutky necivilizovaných barbarov, ale civilizovaných – križiakov. Keď si počas prvej križiackej výpravy v roku 1098 po úspešnom obliehaní podmanili sýrske mesto Ma’arra, pochutnali si na mäse jeho obrancov.

V mladšej histórii sa varené ľudské mäso sa počas hladomorov v 11. storočí podávalo na londýnskych trhoch!