ROZHOVOR - Spisovateľ Juraj Šebo: Bratislava je napriek svojim nedostatkom úžasným mestom na sútoku Dunaja a vína

11.4.2018

Zdroj: Archív Juraja Šeba

Páčil sa vám článok?

Juraj Šebo sa stal spisovateľom až na dôchodku. Napriek tomu na svojom konte má už vyše 15 publikácií, v ktorých zmapoval rôzne dekády života v našom hlavnom meste, ale je aj autorom kníh o dnes už neexistujúcom bratislavskom Korze, PKO či štadióne Tehelné pole.

Vďaka čomu ste v sebe objavili záľubu v písaní?

Pripúšťam, že ma mohla ovplyvniť úcta ku knihám, ktoré čítam od prvej triedy. Prvú poviedku s názvom Ja som pionier - kto je viac? som diktoval mame, lebo som ešte nevedel poriadne písať. Neskôr ako sedemročný som napísal sám poviedku (obyčajným namáčacím perom), keď sme sa po hre na doktorov presedlali  na hru na spisovateľov. Hra na spisovateľa ma baví dodnes. Páčili sa mi tiež klebety o spisovateľoch. Pevne dúfam, že teraz keď som sa v pokročilom veku zaradil do tejto kategórie, aj o mne sa začne klebetiť.

A ako a kedy ste sa stali spisovateľom?

Bolo to až na dôchodku, keď som hľadal nejakú záľubu, ktorá by mi vyplnila voľný čas. Napísal som niečo o našich zážitkoch zo školy na Makarenkovej a rozoslal som to spolužiakom. Zhodou okolností sa tieto zápisky dostali do rúk  Kamila Peteraja a ten ma vyzval, že by to bolo dobré vydať knižne. Tak vznikli „Zlaté 60. roky“. Tie mali úspech a potom sa to rozbehlo. Hrou osudu som sa stal spisovateľom, nie však takým klasickým, ale skôr človekom s nutnosťou  vyjadrovať sa písaním.

Ku ktorým miestam Bratislavy sa viažu vaše prvé spomienky?

Narodil som sa na Trnávke (Dornkapel). Ranné detstvo som prežil v meste - bývali sme v Manderláku. Pamätám si ešte fungujúcu starú tržnicu aj Firšnál, teda dnešné Námestie slobody, ktoré sme volali aj Gotko (Gottwaldovo námestie). Kedysi bolo miestom zhromaždení a vojenských prehliadok. Za našich čias sa tu dalo jazdiť na bicykli cez neprehľadný zhluk ciest a cestičiek, úzkych uličiek, ktoré sa stretali aj z ôsmich smerov. Neskôr uličky zmizli, vytvorila sa súvislá plocha. Bola to najväčšia voľná plocha v meste a neustále tu vial silný vietor. Gotko svojou obrovskou plochou umožňovalo hrať futbal i štyrom či šiestim mužstvám odrazu. Koncom šesťdesiatych rokov tu už bolo vyasfaltované parkovisko, kde stávali najmä autobusy. Ako decko si pamätám aj na kolotoče a bábkové divadlo s gašparkom.

Kam ste chodili do škôl a ako si na svoje študentské časy spomínate?

Navštevoval som základnú školu na ulici Červenej armády, dnes Grösslingovú, kde chodili aj také esá ako Julo Satinský, Boris Filan či Paľo Hammel. Aj keď naokolo zúril socializmus, my sme svoje detstvo prežívali snívaním o Amerike, žuvačke a rokenrole. Gymnázium som absolvoval v Petržalke na Makarenkovej ulici. Škola bola zvláštna tým, že sa tu zišli študenti, ktorých kádrový posudok nebol na takej úrovni, aby mohli študovať v meste. Chodili sem deti všetkých zelovociarov, mäsiarov, lekárov, zlatníkov, také maloburžoázne živly a akousi náhodou som sa tu ocitol aj ja. K absolventom školy patrili aj známe osobnosti ako napríklad Žbirka, Labuda, Peteraj, Párnický či Müller.

Vysokú školu ste absolvovali v Žiline - vie si človek privyknúť na život v menšom meste alebo vám to bolo ako študentovi jedno?

Voľba Žiliny bola z pragmatického dôvodu. Partia troch chalanov postihnutých zlým kádrovým posudkom si kúpila spoločný magneťák, museli sme ísť spoločne študovať na menej exponovanú vysokú školu. Nakoniec ten, čo to vymyslel, sa tam ani nedostal. Rozhodla náhoda. Nebol som až taký vzorný študent, že by som celý čas trávil na prednáškach v Žiline. Často som pobýval v Bratislave, kde už letel bigbít. Existovali skupiny ako Twist Vlada Chválneho a Tiene so spevákom Vaskom Velčickým, ktorá mimochodom funguje dodnes.  Po príchode do Žiliny v roku 1962 som zistil, že aj na škole existuje skupina, ktorá inklinuje k bigbítu. Škola bola presťahovaná z Prahy, kde už bigbít frčal naplno.

Aké povolania ste v živote vykonávali, kým ste sa stali dôchodcom a kedy ste sa rozhodli napísať prvú knihu?

Po skončení Vysokej školy dopravnej som začal pracovať na pošte, kde som strávil prakticky celý profesný život. Začal som od piky a na záver som robil námestníka západoslovenského riaditeľstva spojov. Na sklonku kariéry som sa dostal cez svetovú poštovú úniu do Kosova, kde som po vojne pomáhal zavádzať spojové služby. Prvá moja kniha vyšla v roku 2007 v 10-tisícovom náklade a bola do posledného kúsku rozchytaná.

Potom to nabralo priam raketové tempo a začala vám vychádzať jedna knižná publikácia za druhou. Ako by sa tie vaše diela dali charakterizovať?

Kamil Peteraj hovorí, že je to literatúra, ktorú nemožno vymedziť žánrovo. Niečo medzi denníkom, spomienkami, výstrižkovou službou, študentským humorom či humoristickým spisovaním, z čoho vznikne relatívne sympatické dielo, ktoré prečítate jedným dychom. Aj sa pri tom trochu pobavíte aj si zaspomínate.

Odkiaľ čerpáte námety a ako dlho obyčajne dávate dokopy obsah svojich kníh?

Námety som si vyberal podľa jednotlivých dekád môjho života. Za  socializmu v mnohých podnikoch bola dekáda významnou plánovacou časovou jednotkou. Dekáda zvyčajne trvala desať dní. Prečo zvyčajne? Mesiac mal tri dekády. Teda tie posledné dekády v mesiaci mohli trvať osem (február) až jedenásť dní (napr. aj január). V našich končinách používame desiatkovú sústavu, a tak majú ľudia vo zvyku utrieďovať čas do dekád. Je to trochu umelé, lebo dejinné udalosti si prichádzajú, ako sa im chce, a neriadia sa nejakými desaťročiami. Napriek tomu sa dá duch desaťročí nejako zovšeobecniť. A ďalšou motiváciou môjho písania bola zachovať spomienku na miesta, ktoré akosi nenápadne zmizli z nášho mesta aj života (PKO, Korzo či Tehelné pole).

Zdroj: Archív Juraja Šeba

​Spisovateľ na čítačke s herečkou Luciou Siposovou. 

Sú v nich hlavne vaše vlastné spomienky alebo využívate aj rôzne iné informačné zdroje?

Je to taká  „šeboreflexia". Pravdou je, že pamäť občas zlyháva, čo vzhľadom na môj vek nie je nič neobvyklé. Mám svoje podklady, poznámky a fotky z minulosti, takže to nie je príliš náročné. Podľa mňa písanie je triedenie toho čo človek, zažil, videl počul. Keď píšete, potrebujete škatuľky na triedenie týchto zážitkov, spomienok a myšlienok. Pri písaní potrebujete tú správnu škatuľku v pravej chvíľu vytiahnuť. Neskôr vkladám škatuľky do iných škatuliek až prídem na koreň veci.

Spoznali ste počas tvorby aj nejakých iných pamätníkov, ktorý vás inšpirovali resp. vaše diela nejako obohatili?

Ozývajú sa mi pamätníci, ktorí dopĺňajú niektoré svoje spomienky a niekedy ma aj opravia, ale hlásia sa aj mladí ľudia, ktorí nemali tušenia ako sme kedysi žili. Vyzerá to tak, že generácie dnes medzi sebou príliš nekomunikujú.

Ako to bolo so zháňaním dobových fotografií - kto všetko vám „sprístupnil“ svoje archívy?

Okrem vlastného bohatého archívu, som sa ostal do archívu Antona Šmotláka, aj Karola Kállaya, cez jeho syna a niektoré fotky poskytol aj Juraj Bartoš. Nedávno som sa dostal aj k archívu nie príliš známeho bratislavského fotografa Antona Podstraského (1939 - 2007), ktorého fotky perfektne mapujú bratislavský krčmový život.

Koľko vám v priemere trvá napísanie jednej knihy a ktoré z vašich diel sa rodilo najdlhšie?

Približne 6 až 8 mesiacov a intenzívne pracujem niekedy aj 12 hodín denne. Najdlhšie sa rodí moje súčasné dielo „Bratislavské kaviarne, krčmy a vinárne 1960 až 1989“, na ktorom pracujem už vyše roka.

Prečo považujete za najlepšie obdobie práve 60-te roky?

Nebol to len svet hudby, bigbítu, ale aj výtvarného umenia, architektúry, filmov. Bol to životný štýl. Vo svete to bol posun k väčšej slobode. U nás so zvláštnym nádychom spojeným so zákazmi, príkazmi a nariadeniami. S odstupom času musím povedať, že to nebolo na škodu veci. Malo to svoj adrenalín, akosi to k tomu patrilo, aj keď mal niekedy nepríjemnú pachuť. Nemá význam príliš sa vracať do minulosti, ani príliš hľadieť do budúcnosti. Bez zbytočného filozofovania, pre normálneho mladého človeka to bolo obdobie mladosti so všetkým, čo k nej patrí, vrátane lások, užívania si pekných stránok života a sladkého ničnerobenia. Bez nostalgickej idealizácie možno povedať, že sa vtedy zrodila tá najrajcovnejšia a pre mnohých aj najzaujímavejšia doba. Tam sú korene, tam treba hľadať základ, ktorý vedie k poznaniu, že zlaté šesťdesiate roky majú čo povedať i dnes. Existujú ľudia, ktorí vtedy nežili, napriek tomu tie časy milujú.

Kde všade ste v Bratislave bývali a ktoré lokality považujete za najkrajšie v hlavnom meste SR?

Zo začiatku sme bývali na Strakovej ulici. Odtiaľ sme museli koncom 40-tych rokov odísť,  lebo sa náš byt zapáčil nejakému partizánovi. Presťahovali sme sa do Manderláku a potom odtiaľ na Lazaretskú ulicu. Dá sa povedať, že detstvo a mladosť som prežil v Starom Meste, dospelosť na sídliskách Trávniky a Ostredky, kde som si však nedokázal zvyknúť a na staré kolená bývam na dedine, teda konkrétne v Devínskej Novej Vsi, kde si to užívam.

Aká je podľa vás súčasná Bratislava a život v nej? Čo vám najviac chýba v porovnaní s minulosťou?

Odpoviem vám slovami môjho kamaráta historika Vlada Tomčíka: „Špina a odpadky, neochota, závisť, otrasní „čašníci“, mafiánske spôsoby, kšefty úradníkov, premrštené ceny a príšerná architektúra – aj to je  dnešná Bratislava. Napriek tomu sa čudujem, ako môže niekto nemať rád mesto, v ktorom žije. Pre mňa, napriek všetkým svojím nedostatkom, je to úžasné mesto na sútoku vína a Dunaja.“

Žije sa tu podľa vás dnešným obyvateľom lepšie v porovnaní s  predchádzajúcimi obdobiami?

Obdobie deprimátorov spôsobilo, že Bratislava nie je tým čím bývala. Z  námestí miznú stromy aj trávniky. Menia sa pasienky za parcely pod Slavínom. Po rozkradnutí železiarní, solivarov, konzervární, textiliek sa ich noví majitelia s hurónskym hurá vrhli na mesto na Dunaji. Ľudová tvorba okamžite reagovala a stavebné parcely na okrajoch miest vyčleňuje ako zbojnícke vŕšky. Na druhej strane sa tu rozmnožili nápisy: súkromný pozemok - tu nemôžete parkovať! Nový slogan a symbol nadradenosti. Predsa platí, že peniaze sú všetko. Pri prechádzke Bratislavou sa ešte stále dajú nájsť posledné pozostatky starej Bratislavy, akú poznali napríklad moji rodičia. Veľká škoda, že postupne zanikli skoro všetky staré bratislavské fabriky, ktoré boli súčasťou industriálno-hospodárskeho zázemia našej metropoly. Priemyselné budovy ako Gumon, Kablo, Tesla (býv. tabaková továreň), Kovosmalt v Petržalke, BEZ a ďalšie sa stali obeťou nenásytných developerov. Mnohé z týchto pozemkov dodnes zívajú prázdnotou. Ja len dúfam, že možno raz predsa len zvíťazí zdravý rozum a kompetentní zistia a pochopia, že ďalšiu novú výstavbu toto mesto vlastne už nepotrebuje.

Niektoré svoje knižky ste špeciálne venovali Korzu, Tehelnému Polu či dnes už neexistujúcemu PKO. Ktoré miesta či objekty v Bratislave by si ešte podľa vás zaslúžili samostatné publikácie?

Kniha o Zuckermandli už existuje, možno niečo o Vydrici by stálo za reč. Fascinuje ma problematika bratislavských bitkárských  gangov 60. rokov, Ziegelfeld, Mexiko ( Trnávka), Vydrica, Schlossberg, Zuckermaandel, Shiffbeck. Názov už mám:  „Bratislavskí bitkári“

S akými reakciami čitateľov ste sa zatiaľ stretli? Ďakujú vám, že ste zaznamenali aj kus nimi prežitej histórie, obnovili alebo rozšírili ste im obzory, prípade vás aj upozorňujú, že oni si niektoré udalosti, zvyklosti či veci pamätajú celkom inak?

Mávam dva druhy reakcií. Tá staršia generácia, najmä tí ktorí žijú  v cudzine, sú nadšení. Sú aj takí ktorí polemizujú, tým radím, aby si napísali svoju verziu o tej ktorej dobe. Ten druhý druh reakcií pochádza od mladých ľudí, ten ma vždy poteší. Za všetkých spomeniem 21-ročného mladíka, ktorý sa mi priznal, že by sa chcel narodiť v roku 1950 v Liverpoole. Jeho úprimné vyznanie sa pokúsim citovať doslovne: „Mám rád hipisákov, ich názory, filozofia a životný štýl sú mi sympatické a blízke (samozrejme, okrem vecí ako tráva, LSD alebo free love). Dal by som snáď všetko za to, aby som v tej dobe mohol žiť. Dnešok ma dosť štve, každý sa naháňa za peniazmi, o nič iné sa nestará. Štve ma aj súčasná hudba, ktorá vlastne ani nie je hudbou, všetko je komerčné a trápne. Kde sú tie časy Beatles a hipisáckych festivalov? To bola hudba, ktorá mala nejaký zmysel. Keby niekto vynašiel stroj času, tak sa vrátim do šesťdesiatych rokov a pôjdem na všetky koncerty Beatles, Jimmyho Hendrixa a na Woodstock.“

Myslíte si, že si vašu tvorbu Bratislava dostatočne cení - poďakoval vám už niektorý z primátorov za to, čo ste pre mesto urobili?

Neviem či si Bratislava moju tvorbu cení, ale mám pocit, že Bratislavčania áno. Pri náhodných stretnutiach s neznámymi ľuďmi sa mi často stáva, že pri poznaní môjho meno zistím, že čítajú moje knihy. Je to dobrý pocit. Raz mi jeden policajt dokonca odpustil pokutu a to už je čo povedať... Z primátorov ma finančne podporil Milan Ftáčnik pri knihe Tehelné pole - chrám futbalu.

Máte vo svojom portfóliu už aj knihu Útek z pekla. Tá mapuje skutočný životný príbeh väzna, ktorý unikol počas druhej svetovej vojny z Osvienčimu. Plánujete zostať verný faktografickej literatúre alebo uvažujete aj nad beletriou? Prípadne máte nejaké iné výzvy a predstavy, čo by ste ešte chceli napísať alebo dať dokopy?

Nad beletriou príliš neuvažujem. Tento rok by mi mala vyjsť kniha „(Ne)všedné myšlienky“, nie je to faktografická literatúra ani beletria. Skôr taká zbierka mojich myšlienok na súčasné témy. Knihu útek z pekla, ktorá mapuje útek Slováka Arnošta Rosina spolu s Poliakom Czeslawom Mordowiczom z Osvienčimu, som napísal preto, lebo sa mi nepáči, čo sa u nás v poslednej dobe deje. Chodievam na burzu na Inter a tam ponúkajú trička s Kotlebom, vedľa som videl Hitlerov portrét v zlatom ráme. Kam sa to rútime?

Roman Slušný, foto: Archív J.Š.    

Páčil sa vám článok?

Najčítanejšie