• Zdravie a životný štýl
  • 27.02.2018 15:25

ROZHOVOR - Herec Michal Kubovčík: Nie som výnimočný, len sa snažím robiť to, čo viem, najlepšie ako sa dá

0 0
Zdroj: abn

Narodil sa 17. mája 1980 v Bratislave a spolu s rodičmi a dvoma sestrami vyrastal v Rači. Vyštudoval herectvo na VŠMU, po ktorej pôsobil ako herec Divadla Andreja Bagara v Nitre, v Radošinskom naivnom divadle a ako hosť v Slovenskom národnom divadle a v Štúdiu L+S. Účinkoval v mnohých filmových a televíznych projektoch a spolu s manželkou – herečkou Zuzanou Kubovčíkovou-Šebovou majú syna Rudka.

Napriek svojim 37 rokom dokázal už neraz presvedčiť, že sa mu nielen situačný humor, imitácia ale aj herecké umenie „zažrali" hlboko pod kožu. Nenútene. S vtipným edukačným projektom Baštrng dokázal prezentovať nie veľmi populárnu povinnú literatúru tak brilantne, že si ním získal obdiv nielen mnohých pedagógov, ale najmä mladej generácie. Jeho stvárnenie komických postáv je až očarujúco prirodzené a autentické. Vďaka tomu môžeme konštatovať, že Michal Kubovčík sa stal – napriek svojmu mladému veku - prirodzenou osobnosťou svojho remesla. Tlačová agentúra SR urobila s hercom MICHALOM KUBOVČÍKOM rozsiahly rozhovor.

Vaša cesta k súčasnému hereckému povolaniu viedla síce cez strednú umeleckú školu, avšak iného, než hereckého zamerania...
Môj starý otec, Ondrej Kubovčík, bol kamenosochársky majster a jeden zo spoluzakladateľov Ústredia umeleckých remesiel v Bratislave.  On ma – ako svojho jediného vnuka, zasvätil do tajov opracovávania kameňa. Preto som prirodzene potom nastúpil na Školu umeleckých remesiel (v súčasnosti Stredná umelecká škola scénického výtvarníctva – pozn. red.). Súčasťou školy, zastrešujúcej umelecké a technické remeslá, bolo aj kamenosochárstvo, ktoré som vyštudoval.

Čiže to nebolo ani z núdze či nejakej povinnosti?
Ani v najmenšom. Ako som už povedal, mal som k práci s kameňom veľmi blízko, bavilo ma to a nevedel som si predstaviť, že by som mal študovať čokoľvek iné.

Napriek tomu sa snažím nájsť nejakú paralelu medzi kamenosochárstvom a súčasným herectvom. Niečo, o čom by sa dalo povedať, že ide o akési logické vyústenie vášho záujmu stať sa hercom.
Podľa mňa je to prirodzené prepojenie. Viete, obe polohy sa nevylučujú. Sú vo sfére umenia a ja si práve v tejto spojitosti spomínam na jeden pekný výrok, že „Múzy milujú bigamiu.“ V konečnom dôsledku to tak je. Stačí, keď si uvedomíme, koľko talentovaných umelcov sa okrem svojho hlavného pôsobenia venovalo aj inej umeleckej činnosti. Napríklad maľbe sa venovali takí skvelí herci, akými boli páni Menšík, Zvarík, maľuje aj spevák Pavol Hammel, skvelým karikaturistom je Boris Farkaš, fotografom zase spevák Peter Nagy. Keď si zoberiete Shakespearov Sen noci svätojánskej – v ňom hrajú divadelné predstavenie remeselníci, pretože práve oni mali k divadlu veľmi blízko. Už len tým, že si dokázali vytvoriť kulisy, rekvizity. A hlavne boli veľmi tvoriví a mali blízko k improvizácii- to je rozmer v herectve veľmi vítaný. Napokon je nás, remeselníkov, medzi hercami viacero - Lukáš Latinák je umelecký sklár, Milan Ondrík je rezbár, bábkar Ivan Martinka je expert na súčasné výtvarné polyméry.

Akýmsi intermezzom medzi umením kameňa a hereckým umením sa stalo vaše štúdium na pedagogickej fakulte. Aj tu ide o vami spomínanú „bigamiu"?
Nie. Moje dvojročné pôsobenie na tejto fakulte bolo akýmsi východiskom z núdze, kým ma nakoniec nezobrali na štúdium herectva.

... keď spomínate, že vás najskôr dvakrát na štúdium herectva nezobrali, ma zaujalo, že ste sa preň rozhodli aj napriek tomu, že ste ráčkovali. Nebolo to z vašej strany príliš sebavedomé rozhodnutie?
V čase, keď som sa hlásil na herectvo, som už mal od logopéda potvrdené, že na jeho odstránení pracujem, vidieť reálny progres s tým, že za priaznivých podmienok by som to mal do začiatku štúdia zvládnuť a neráčkovať. Teda že môj hendikep bol odstrániteľný a bol úplne iný, než keby som mal jednu nohu kratšiu oproti druhej. Nakoniec, nie som sám, kto sa na herectvo nedostal na prvý raz. Mnohí herci sa dostali na druhý či tretí raz - a to pritom ani neráčkovali.

Pevnou vôľou ste potlačili ráčkovanie. Je ešte niečo, čo ste museli obetovať na vašej ceste za hereckou kariérou?
Pokiaľ robíte to, čo vás baví, potom nič nevnímate ako obetu. Takže ani z pohľadu štúdia herectva a ani ako herec nemám pocit, že by som niečo musel výnimočne obetovať. Samozrejme, v živote sú okamihy, keď kvôli práci musíme odsunúť „nabok“ rôzne veci, ale také zažíva z času – na čas každý z nás.

V mladosti ste boli ovplyvnený starým otcom. Kto vás ovplyvnil počas štúdia herectva, či neskôr – počas budovania hereckej kariéry?

V mojom prípade to nie je jeden jediný človek, ale je ich hneď niekoľko. Z každého som sa pritom snažil zobrať si niečo osobité, niečo, čo mi na ňom imponovalo. Umelca v súčasnosti formuje mnoho podnetov – či už ide o pedagógov na škole, umelcov, ktorých vidíte hrať v divadle či filmoch, resp. keď počujete ich hlas v rozhlase či na zvukovom nosiči.

Predsa len, nenájde sa ani jeden konkrétny, ktorý by medzi nimi vyčnieval?
Nechcem nikoho nijako zvlášť uprednostňovať, pretože v mojom prípade to bolo množstvo vnemov a ľudí. Jackie Chan povedal, že jeho herectvo ovplyvnil zásadne Buster Keaton, tým, že hral a robil veci tak, ako ich robil. Ale ak už teda musím, tak v začiatkoch štúdia na VŠMU som veľmi intenzívne vnímal herectvo Vladimíra Menšíka.

Imponovala vám jeho živelnosť, človečenstvo, alebo to bolo čosi iné?

Páčila sa mi jeho neustála tvorivosť, multifunkčnosť. Bol nielen výborný herec, ale aj skvelý rozprávač, kreslič, sčítaný, vzdelaný človek viacerých tvárí. Renesančná osobnosť. Mal svoj výrazný ľudský rozmer. Vladimír Menšík sa dokázal rozdávať všetkým, miloval život. Preto jeho herectvo ľuďom chutí.

Tak to skúsme trochu inak – pred ktorým zo súčasných kolegov máte ako herec rešpekt?
Na škole a tiež po nej som stretol mnoho umelcov, od ktorých sa stále mám čo učiť. Či už Emil Horváth, Martin Huba, pani Božidara Turzonovová, Marián Geišberg alebo František Kovár. Výrazným a osobitým hercom bol pre mňa Štefan Kvietik a dnes, spätne vnímam napríklad Ivana Krajíčka, ako génia vo svojom „fachu“.

Zdroj: internet

Vaša väčšinová doterajšia herecká parketa sú skôr komediálne postavy, zobrazenie karikatúr ľudských charakterov v ich jednoduchosti. Neobávate sa, že aj vďaka tomu budete môcť mať v budúcnosti problém s obsadením do vážnejších hereckých rolí?
Nie. Hrával som aj vážnejšie „kusy“ a nebol s tým najmenší problém. Ja s tým problém mať nebudem a pokiaľ niekto áno, bude sa s tým musieť vyrovnať. Ako hovorí jedno zenbudhistické porekadlo: „Keď sa pozeráte na povraz a myslíte  si, že je to had, koho je to chyba? Toho povrazu, alebo vášho zlého videnia?“

V súvislosti s vami mi imponuje nielen váš herecký prejav, ale aj to, že humor, ktorý interpretujete, nie je len hraný, ale si ho aj autorsky dokážete tvoriť. Český básnik a dramatik Lubomír Brožek povedal, že to, čomu sa smeje každý idiot, ešte nemusí byť humor. V tejto súvislosti by ma zaujímal váš názor na to, v čom spočíva dobrý, neprvoplánový humor?
Pomenovať to nie je vôbec jednoduché. Humor možno prirovnať k boxu – sú ľudia, ktorí potrebujú naplno boxovať prvé štyri kolá a skúšajú počas nich trafiť a fakt sa narobia. Potom tu máme majstrov so skúsenosťami. Počkajú si na tú pravú chvíľu, vedia, čo je načasovanie, odstup a – bum! Jednou ranou to vyriešia. Páni Lasica, Štepka či Horníček sú toho jasným dôkazom. Majster – na rozdiel od ostatných - navyše nedáva údery pod pás. A nebude súťažiť s niekým, kto je zjavne slabší. Napríklad, u Karla Šípa, ku ktorému keď si sadnete do kresla, tak nie ste vôbec ohrození. Nemusíte sa báť, že by vás prvoplánovo znemožnil, ponížil, alebo urazil, že by sa na vás „povozil“ – to skôr on urobí „blba“ zo seba. Takým istým bol aj Vladimír Menšík, ktorý - keď si pozorne pozeráte jeho vystúpenia -  to „ťahal“ radšej na seba. Mal ľudí veľmi rád, vážil si ich a nikdy ich neurážal. Osobne som zažil aj Jana Krausa a mal som z neho dobrý pocit. Ide o veľmi sčítaného a pohotového človeka, ktorý sa na vystúpenie dokáže neskutočne pripraviť. Od všetkých z nich sa dá veľa učiť...

V čom je podľa vás Mišo Kubovčík iný, než ostatní slovenskí herci? Prípadne, v čom je jeho silná stránka oproti jeho hereckým kolegom?
Každý z nás hercov je iný, každý je originál. Nikdy nenájdete dvoch rovnakých hercov. Ale netuším, čím som výnimočnejší. Nesnažím sa byť výnimočný. Robím len to, čo viem a robím to najlepšie, ako sa dá.

Zdroj:

V rámci hereckého povolania ste okúsili chuť divadelných dosiek v Nitre, u Radošincov, v Slovenskom národnom divadle či v Štúdiu L+S. Čo vo vás zanechali uvedené divadelné scény a v čom spočívala ich výnimočná atmosféra?
To je ako s jedlom – nikdy nemôžete povedať, že existuje jedno jediné, ktoré je výnimočné, pokiaľ neokúsite úplne všetky. V národnom som zatiaľ hral v jednom predstavení. Je veľmi dôležité, v ktorej fáze života preciťujete atmosféru toho - ktorého divadla. Pretože s vekom sa mení aj váš pohľad, či už na život, na prácu alebo aj na umenie. V Nitre, kde sme boli skvelá partia, som hral ako 24-ročný. Mohli sme sa tam – spolu s Milanom Ondríkom, Maťom Nahálkom a Ďurom Hrčkom učiť od hereckých bardov, akými boli Jožko Dóczy, Milan Kišš, Dušan Lenci či Adela Gáborová. V Radošincoch som začal hrať ako 28-ročný a zažíval tak jedinečný umelecký svet Stanislava Štepku. Pretože on je nielen zakladateľom divadla, jeho „otcom a principálom“, ale aj žijúcim autorom všetkých divadelných hier. Čaro Radošinského naivného divadla je v tom, že pokiaľ niečo hráte a nerozumiete tomu, tak sa na to opýtate priamo vedľa stojaceho pána Štepku a on vám vysvetlí, ako to myslel, keď to písal. Prezradí vám celú históriu, ako daný text vznikol. V tom je pôsobenie v tomto divadle výnimočné. Momentálne so Sväťom Malachovským hosťujeme v predstavení v Štúdiu L+S. Čiže, každé pôsobenie má svoje špecifické chute a jedinečnú atmosféru...

O vás sa vie, že ste skvelý imitátor. Podobne ako ním je Štefan Skrúcaný, či ako bol Michal Dočolomanský. Aj preto ma zajíma, aké musí mať človek danosti, aby ním bol?
Musí to byť preňho v prvom rade prirodzené. To nejde, zobudiť sa a povedať si: a odteraz som imitátor. Mňa to bavilo od útleho detstva. Snažil som sa imitovať Funesa, Fantomasa, Karola Poláka či Luďka Sobotu. Postupom času som získaval aj spätnú väzbu.

Vnímate nejakú existujúcu konkurenciu aj v imitovaní?
Nie. Vôbec medzi sebou nesúťažíme, pretože žiadna imitátorská súťaž ani neexistuje. Dnes je široké možné pole možností prezentácie – a týka sa to aj imitovania. Skôr sa teším z toho, ako skvostne vie napríklad Dano Heriban napodobniť pána Kronera. Tak ho ja nikdy „nedám". Podobne vie zase René Štúr napodobniť Borisa Farkaša.

Mišove imitátorské vystúpenie v roku 2010:

Zaujíma ma, či sa neobávate, že rôzne nekonečné televízne projekty, ako napríklad Horná Dolná, nezabíjajú v konečnom dôsledku herectvo. Pretože, keď sa aj niečo podarí, tým že sa to točí „donekonečna“, môže to strácať ten esprit, čaro a situačný humor, ktorý to na svojom začiatku malo. A to nie je podľa mňa len prípad Hornej Dolnej, ale najmä filmu Cuky Luky...
To je váš názor. Pokiaľ vám Horná Dolná alebo Cuky Luky nič iné nedáva, máte právo sa na to nepozerať. Marián Geišberg svojho času povedal, že divadelné predstavenie, ktoré sa páči všetkým, je „na hovno“. Čiže je len veľmi ťažké urobiť niečo, čo bude vyhovovať všetkým. A to sa netýka len vecí, ktoré spomínate v otázke. Ani Lasica spolu so Satinským, či Lennonova skladba Imagine sa nemusia páčiť všetkým. Stačí si pozrieť videá na Youtube a zistíte, že aj také klenoty ako Stairway to heaven či Requiem od Mozarta majú aj negatívne hodnotenia. Každý má právo na svoj vkus, na to, čo sa mu páči. Niekomu sa môže zdať Horná Dolná plytký seriál, ja však vnímam, čo tento seriál dal mne. V prvom rade sme dostali možnosť zažiť filmovanie v exteriéri so všetkým, čo k tomu patrí. Mohli sme sa učiť a tým aj zdokonaľovať na vlastných chybách. Zároveň je tento projekt výnimočný aj tým, že sa pri ňom zišla partia, ktorá má rada autentickú tvorivosť.

Peter Gregor, slovenský prozaik a dramatik svojho času povedal, že „herec oblieka kostým postavy, ale dobrý herec chodí v jej koži.“ Vy ste – po tom, ako klapka ohlási koniec záberu, alebo sa skončí divadelné predstavenie - len hercom Michalom Kubovčíkom, ale ostávate aj naďalej, resp. ešte hodnú chvíľu Hessom Jašterákom, či policajtom Stankom z Dolnej Hornej? Alebo skončením záberu a padnutím opony sa to pre vás všetko v tom okamihu končí?
Opýtam sa vás ja: keď príde domov chirurg - po ťažkom dni z práce - namiesto bozku na líce svojho dieťaťa mu vyreže slepé črevo? Alebo keď príde domov atlét – je viac ako pravdepodobnejšie, že si zapne televízor, sadne si do kresla, namiesto toho, aby behal po byte. Je to všetko vedomá činnosť. Rovnako aj herectvo. Samozrejme, je fajn, ak má človek z práce dobrý pocit a radosť a táto spokojnosť sa mu premietne aj do súkromia.

Keď sme ešte pri herectve a humore - do akej miery je pre humoristu dôležitá nezávislosť a sloboda tvorby?
Je to závislé od toho, ako máte nastavené svoje osobné mantinely. Či ich vôbec potrebujete alebo nie. Sú ľudia, ktorí s nimi nevedia pracovať a sú takí, ktorých mantinely neobmedzujú.

Váš prípad je ktorý?

Dokážem byť neobmedzený v rámci mantinelov. Uvedomujem si, kde je ľavý okraj, kde pravý a medzi nimi si môžem robiť, čo chcem. Je však nesmierne dôležité, že nerád by som podliezal svoju vlastnú latku, úroveň a sklamal tak dôveru ľudí. Tá sa buduje veľmi pomaly a tým je vzácna. Úroveň humoru a dôvera diváka sú navzájom späté a tiež zároveň veľmi citlivé veci. Aj preto sú – hoci sa to na prvý pohľad nezdá - humor a práca s ľuďmi porovnateľné s mikrochirurgiou. Humorista je ten, kto musí vedieť, kde potiahnuť, pritlačiť a naopak, kde jemne povoliť.

Cítite sa byť skôr hercom - humoristom, alebo svoju budúcnosť vidíte aj v stvárnení vážnejších a dramatických rolí?
Neviem. Nad týmto momentálne nerozmýšľam...

Narážam na to, že viacerí diváci, ktorí prídu do divadla, vidia hrať herca v dramatickom predstavení, sú sklamaní, keď zistia, že to už nie je sranda, akú čakali, nie je to ich Pipina či Boborovský z televízneho seriálu, v ktorom sa im tak strašne páčili...
To je problém diváka. Diváci často očakávajú od herca niečo nové (hoci to, čo robí, je výborné). Prečo divák neprekvapí sám seba? Prečo sa neskúsi pozerať na výkon? Mnohí diváci prídu napríklad do divadla Astorka a keď odchádzajú, sú nešťastní, že počas predstavenia nebola žiadna sranda, aj napriek tomu, že v ňom hrali chalani z Partičky. Neuvedomia si, že šli na ruskú klasiku. Každopádne si myslím, že každý herec by mal robiť a aj hrať to, v čom sa cíti dobre a čo mu sedí.

Nielen do povedomia divákov, ale pomaly už aj školských osnov sa nezmazateľne zapísal váš projekt Baštrng. Málokto však vie, že ste ho nielenže vymysleli, ale v začiatkoch ho aj celkom financovali...
Baštrng sa stal úspešný aj preto, že bol od svojho začiatku tvorený slobodne – bez obmedzení. Všetky financie na začiatku som do toho dával ja, išli sme s ním na internet – na Youtube, čím sme sa vyhli rôznym obmedzeniam a komplikáciám, ktoré by nás stretli pri jeho uvedení v takej mašinérii, akou je televízia. Tým, že to bol čisto môj projekt, som mal spolu s tímom spolupracovníkov úplne voľné ruky a mohol som robiť to, čo a ako som chcel. Realizoval som svoje predstavy, svoj humor a zároveň vytváral niečo, čo má zmysel najmä pre mladých ľudí. Čomu rozumejú. To, že ich to nenásilnou formou oslovilo, malo aj sekundárny efekt v podobe záujmu sponzorov participovať na ňom. Podobne je to aj s mojim druhým projektom, seriálom SEPRP - SEdlácka PRvá Pomoc.

Ten si podobne, ako Baštrng robíte tiež sám?
Áno. Mám veľa kamarátov medzi lekármi, zdravotníkmi, záchranármi a tak, keď potrebujem, mám vždy po ruke aj odbornú pomoc. Veľká vďaka MUDr. Vilkovi Dobiášovi za odbornú pomoc, rovnako aj Ferkovi Majerskému. Najlepšie na tom je fakt, že podľa reakcií, ktoré na SEdlácku PRvú Pomoc dostávam, mnohým divákom v živote už naozaj pomohla. A to jej aj jej zmysel – humornou, atraktívnou a najmä nenásilnou formou dostať do podvedomia ľudí veci, od ktorých častokrát závisí aj život ako taký.

Jeden z dielov projektu Baštrng:

Nikdy ste nemali chuť urobiť niečo podobné, ako je Baštrng, akurát zameraný na slovenskú politiku a politikov?
Zatiaľ nie. Podľa mňa ľudí už naša politika unavuje. Mňa osobne to neláka ani v najmenšom a takýto formát humoru rád prenechám tým, ktorých to baví.
(TASR, foto: internet, video: youtube)


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.