Realita je horšia ako otrepané heslo

Realita je horšia ako otrepané heslo - cerna

Október - mesiac úcty k starším. Neviem ako vy, ale ja neznášam tieto a podobné heslá. Vždy som nenávidela Medzinárodný deň žien, ktorý bol dobrý akurát tak na príležitosť, aby sa naši kolegovia ožrali.

Až doteraz som dokonca nevzala na milosť ani červené karafiáty, hoci chúďatá nemohli za to, že boli akýmsi symbolom socialistických sviatkov. Nuž, ale čo bolo, to bolo, terazky som majorom, povedal nahlúply predstaviteľ moci vo filme Čierni baróni. A tak sa vrátim k úcte k starším.

Láskavý čitateľ zaiste vie, že aj ja sama patrím k staršej generácii. Mozog mi síce funguje - na zlosť mnohých aj pamäť - ale kĺby a chrbtica sú primerané veku. To je okrem iného aj dôvod, prečo si o prejavoch úcty myslím svoje.

Nedávno som si vypočula prednášku urbanistov, ktorí nariekali nad tzv. hluchými oblasťami (čo sa chodcov týka) v Bratislave. Pozrime sa preto na to bližšie. Od ministerstva spravodlivosti po Námestie SNP si starší alebo postihnutý človek nemá kam sadnúť. Mám fotografiu, na ktorej pred Kostolom sv. Trojice stáli dva gaštany - priam ideálny priestor na malú oázu odpočinku. V súčasností tam odpočíva akurát tak Prešporáčik.

Oproti Kostolu Uršulínok je perfektný parčík aj s lákajúcimi lavičkami. Ibaže je permanentne zavretý, takže neviem, na čo tam vlastne je...? Nebudem vypočítavať všetky hluché miesta. Veď aj môžete namietať, že všade je dosť podnikov, kde si možno posedieť. Ibaže nie každý z nás starších má ten sľubovaný švajčiarsky dôchodok.

Ďalší príklad nevšímavosti k potrebám starších a postihnutých je napríklad pred nemocnicou v Ružinove. Od plateného parkoviska ku vchodu do objektu je podľa môjho odhadu vyše päťdesiat metrov. Ani náhodou si tam nemožno na chvíľku sadnúť. Smiešne? Pre mladého možno, pre pohybovo postihnutého, ktorý sa ledva vlečie, riadna tortúra. Čo keby sa tam nainštalovali aspoň jednoduché lavice? Z nekresťansky drahého poplatku za parkovné by sa to azda dalo... Či nie?

Alebo aj taká maličkosť. Pred časom boli vo veľkom nákupnom centre v strede mesta v uličke lavičky. Teraz už nie sú. Kto vie, či spásny nápad odstrániť ich to bol. Faktom však je, že ja už tam odvtedy nechodím nakupovať. Jednoducho v jednom kuse nevydržím toľko stáť. Môj problém? Silne pochybujem. Mohla by som ešte dlho písať o tom, čo všetko sťažuje život starším a chorým ľuďom. Pritom pri troche empatie by sa väčšina problémov dala bez väčších ťažkostí odstrániť. Nuž, ale keď niekto múdry to tak presne vystihol: Myslenie bolí!

Marta Černá, Fórum spotrebiteľov
ZÁKAZNÍK JE PÁN