Bratislavská slušnosť môže byť aj hrozbou

Bratislavská slušnosť môže byť aj hrozbou - blasko_dusan

Kto chodí po meste peši, prípadne prechádza častejšie cez cestu, ten to už určite párkrát zažil. K priechodu prichádzajú chodec aj auto a začína sa verbálno-posunkový rozhovor:

- Nech sa páči, choďte.

Nie, choďte vy, počkám.

- Nie, nie, máte prednosť.

Mám čas, pokojne choďte.

- Ó nie, boli ste prvý...

Ste zlatý, ale naozaj už choďte!

Diskusia pokračuje až do momentu, kým jednej zo strán neprasknú nervy a ospravedlňujúc a ďakujúc nevyrazí vpred.

Podobné scény zažijete málokde na Slovensku. Sú dokonca mestá, kde sa k priechodu môže postaviť jednoruký človek, človek s jednou nohou, storočná babka, tehotná mamička v 9. mesiaci, človek so slepeckou paličkou, s barlami, mama tlačiaca naraz dva kočiare, žena ťahajúca invalidného manžela na vozíčka a – nič, stoja a čakajú! A keď sa šokovaný spýtate vodiča, prečo ich nepustil, rovnako šokovane sa pozrie on na vás, čo je to za otázku...

Bratislavskí vodiči sú často grázlici, na päťdesiatke jazdia osemdesiatkou, predbiehajú v pravom pruhu, vytláčajú pomalších, trúbia, ukazujú prostredník, to, kde zaparkujú, je pre nich dôležitejšie než manželkine narodeniny, ale zase je pravdou, že na priechodoch sa správajú asi najvzornejšie zo všetkých Slovákov. Možno ich k tomu donútilo množstvo cudzincov, pre ktorých je to samozrejmosťou, možno výčitky za často arogantný spôsob jazdenia na diaľnici či blízkosť rakúskych miest, kde je slušnosť normálna.

Súčasne je to však aj riziko pre Bratislavčanov, ktorí si zvykli na ohľaduplnosť hlavného mesta a teraz v lete idú dovolenkovať niekam na východ od Trnavského mýta. Pozor! Sú miesta na Slovensku, kde blížiaca sa zebra pre vodičov neznamená: Nech sa páči, choďte, ale: Zase lezú, neprejdú!

Dušan Blaško
SLOVO K VECI