Priznanie chyby je uľahčujúca okolnosť

Mám stopercentnú metódu, ako rozoznať serióznu (zväčša zahraničnú) inštitúciu od neserióznej, či už ide o podnikateľské subjekty alebo úrady na všemožnej úrovni. Povie mi to postoj, ako reagujú na prípadnú sťažnosť či kritiku.

Seriózna inštitúcia zareaguje otázkou, či sa to naozaj stalo, potom povie, že si vec overí a potom, že urobí nápravu. Slovenská, vrátane bratislavskej, inštitúcia najprv oznámi, že občan je blbec, nekompetentný, nekorektný a podobne. V druhom kroku vyjadrí prianie identifikovať sťažovateľa, aby mu mohla v treťom kroku zaťať valašku do hlavy...

Podľa toho chodia personalisti slovenských úradov a podnikov každý mesiac raketou z Bajkonuru rovno do neba, kde si vyberajú nové osadenstvo spomedzi anjelov. Naši policajti a úradníci neberú úplatky a sú zdvorilí a esbéeskári v obchodných domoch nevrážajú do nakupujúcich, ale pomáhajú babičkám s nákupom. Naši investori nepodvádzajú pri vybavovaní dokumentov, dodávatelia sa nikdy neklamú pri odhade termínu, v ktorom vedia vec urobiť či vyrobiť, výťahy na mosty a lávky ponad diaľnicu fungovali ešte pred dokončením stavebných prác, ani jeden predavač neoklamal na váhe či cene a ani jeden krčmár ešte nenačapoval pod čiarku.

Možno sa vám to zdá malicherné, ale je to naozaj jedna z príčin, prečo sme sa za takmer dve desaťročia od pádu režimu zloby nepriblížili ku kultúrnejším krajinám Západu. Napriek fantastickému tempu rastu hrubého domáceho produktu. Pretože na celom svete sa robotníci ulievajú, všade sa nájdu lajdácki a úplatní policajti a úradníci, všade stavebné a investorské firmy obchádzajú zákon a berú na zákazníka palicu... Lenže keď sa na to príde, tak je škandál a odvolanie a tresty a - tak je toho menej.