O Brechtovi, nasýtenosti a múdrosti

Napriek údajnému nesmiernemu pokroku je človek stále človekom, čo znamená, že sa neinovuje tak rýchlo ako počítačové programy, dokonca ani tak rýchlo ako módne ošatenie. Človek smrdí človečinou a nie je to vôňa vždy ľúbezná.

Možno preto existujú večné témy, pričom to nemusí byť vždy láska, statočnosť či niečo iné, ušľachtilé. Človeka vzrušuje skôr opak a nie je to tým, že by láska a statočnosť nemali dlhú životnosť. Len sa zdá - zrejme je to tak po celú existenciu ľudstva - že to opačné má lepší korienok. Zrkadlom môže byť aj ľudová slovesnosť, kde nájdete viac varovaní ako útechy - aj v tom je jej múdrosť.

Ozaj, keď už sme pri tej ľudovej múdrosti, učili nás o nej aj na univerzite. Hovorili nám príbeh z predvolebného francúzskeho vidieka, kde boli sedliaci veľmi, ale veľmi nespokojní s richtárom a konšelmi. Noviny sa tešili a reportéri mámili z ľudí, koho budú voliť. Sedliaci ich zaskočili múdrym - no predsa týchto, tí už sú nažraní, noví by boli hladní.

Mali sme to chápať ako radu do novinárskeho života, že totiž verejnosť nie vždy zareaguje podľa toho, ako sa tvári. Vidno však, že táto skúsenosť má širšiu platnosť, nielen obraznú. Aj my máme konšelov. Na rozdiel od francúzskeho vidieka sa však zdá, že ešte stále nie sú napapaní, aspoň tomu nasvedčujú informácie, ktoré sa sem-tam dotrúsia do redakcie z jednotlivých mestských častí. A na niečo napokon prídeme aj sami, prídete na to aj vy, naši čitatelia, keď sa pozriete na udalosti a vzťahy, ktoré zdanlivo nemajú logiku.

Na Slovensku neplatí francúzske „Za všetkým hľadaj ženu“. U nás je príčina vždy tá istá, prozaickejšia - korunky. Vo vrecku, v kešeni. Aby tam boli, musia sa presúvať. A na to sú dobré verejné funkcie, hoci vás v podstate málokto dobre pozná aj po mene. Stačí byť blízko.