Skromnosť by mala zdobiť najmä veľkých

Z tejto vety mi nepriamo vyplýva, že malí ľudia skromnosťou hýriť nemusia, ale vieme, že opak je pravdou. Problém je v tom, že obyčajní ľudia neraz nazývajú skromnosťou nedostatok guráže, odvahy.

Zároveň mi z tej vety vyplýva, napriek tomu, aj keď je tak jemne povedaná, že veľkí by mali byť skromní záväzne a priamo úmerne svojej veľkosti. Najmä ak je to veľkosť volená alebo akokoľvek inak delegovaná od verejnosti. Teda - že ak je niekto minister, je vymenovaný len preto, že ho vymenovali volení zástupcovia verejnosti. Delegovali mu právomoci, aby mal dosť síl a prostriedkov urobiť to, čo verejnosť potrebuje. Nedelegovali mu právo správať sa arogantne. Osobne si myslím, že arogancia je rovnako dobrý dôvod na odvolanie ako neschopnosť. Arogancia je totiž sama o sebe neschopnosť správať sa ako sa riadiaca osobnosť správať má. Arogantný môže byť žobrák. Nie verejný činiteľ.

Uvažujem nad týmto problémom od rána, keď mi zazvonil telefón a istá čitateľka si posťažovala, že pán starosta nakričal na mamičku, ktorá sa prišla spýtať, čo bude s materským centrom v ich mestskej časti. Môže vôbec muž kričať na ženu? Môže človek vo volenej funkcii kričať na voliča svojho obvodu - aj keby hneď ten volič volil niekoho iného?

Myslím si, že tá okríknutá žena a jej priateľka sú ktosi, kto tu mal byť už dávno. Ktosi malý, obyčajný, jednoduchý občan, bez šerpy a okrúhlej pečiatky, len s ľudským svedomím a ľudskou hrdosťou. Ktosi malý, kto sa ozve a hľadá, kde by sa dovolal slušnosti, pretože veľkí by mali byť skromní a slušní, ale - nie sú. Nie som si celkom istý, že noviny sú tým najlepším bojiskom, pretože k neskromnosti a neslušnosti veľkých (od volených, cez vymenovaných až po samozbohatnutých) patrí aj robiť si z novín málo alebo nič.