Šou v cene cestovného lístka

Nie je dobré mať rozcestovanú rodinu. Taký rozcestovaný rodinný príslušník sa vráti domov pod rodné Tatry a nad rodný Dunaj a krúti hlavou nad slovenskou realitou. To je šou! Kam sa hrabú televízie.

Rozcestovaný rodinný príslušník doletí zo stáže v zámorí do Prahy. Čaká ho ďalšia cesta a môže si vybrať, či bude čakať na letisku alebo na autobusovej stanici. Jedno má v cene letenky, druhé v cene lístka, ktorý si ešte len kúpi. Je jedno, ako si vyberie, pretože potom nasadne do autobusu do Bratislavy, a to už je doma. Kdesi uprostred medzi neskorým večerom a priskorým ránom ho slovenský autobus vyklopí na autobusovej stanici s typicky slovenskou pohostinnosťou - dvere ešte nie sú zaklincované, len pevne zamknuté.

Rodinný príslušník čaká, je to mladé dievča, a dočká sa: Priblíži sa k nemu chlap, nie práve najčistejší, ale aspoň z neho razí alkohol. „Sme doma,“ v duchu sa poteší cestovateľka. „Hej, čaja, povedz, koľko kilometrov je zo Zeme na Mesiac!“ Čaja nevie, ako sa vyhnúť tej pasci, tak povie: „Okolo tristotísíc.“ Chlap sa vracia k svojim kumpánom a huláka: „Vidíte, vy debili, tristotisíc, jaký milión?“

Cestovateľka by v cudzine vošla do bezpečia staničnej haly, pretože tá je cez noc pre cestujúcich otvorená. Cestovateľka sa čuduje, prečo stanicu obchádzajú hliadky bezpečnostnej služby, keď niet čo chrániť - majetok stanice je dobre zatvorený, chodník je verejný.