NÁZOR: Železná opona padla, zákaz vstupu na Sihoť zostal

Názor: železná opona padla, zákaz vstupu na sihoť zostal - hudec_daniel

Písal sa rok 1969. Posledné nádeje na nastolenie slobodnejšej budúcnosti, ktorú rok predtým tak brutálne pošliapala čižma ruského vojaka, sa začali roztápať pod ťarchou nastupujúcej normalizácie, keď sme sa s rodičmi prisťahovali do skromného učiteľského bytu v Devíne.

V tej dobe to bola malá pohraničná obec blízko Bratislavy, s dvoma krčmami, MŠ, ZŠ , kostolom a samoobsluhou socialistického typu. Mala približne 600 obyvateľov, s mestom bola spojená jedinou, riedko premávajúcou linkou MHD č.29. Proste koniec sveta, teda aspoň toho socialistického, zapadákov plný hraničiarov, dobrovoľných strážcov hraníc a PS VB. Nikto z mladších generácií, ktoré dnes poznajú Devín ako nádhernú mestskú časť lukratívnu na bývanie, ako cieľ turistov, cyklistov alebo milovníkov prírody, posadenú do scenérie ohraničenej z jednej strany siluetou historického hradu nad sútokom dvoch riek a z druhej úpätím Malých Karpát, by neuveril, ako pochmúrne to tam vyzeralo v spomínaných rokoch. Ošarpané domy, šero chabo osvetlených uličiek, priechod popod hrad k sútoku riek na OP, obec zahalená do oceľového šatu ušitého z pletiva hraničného plotu a ostnatého drôtu. A tabuľa s krátkou výstrahou: Hraničné pásmo – vstup prísne zakázaný !

Narodili sme sa v klietke. Preto nám ako malým chlapcom nebolo divné to okolie, zvykli sme si na vojakov strážiacich svetlé zajtrajšky socialistickej budúcnosti, ktoré potom nikdy neprišli. A oni si zvykli na nás, čo mali s nami robiť. Napriek zákazom sme sa zariadili po svojom, po škole sme behali po kopci Kobyla, stavali bunkre, strieľali z prakov, hrali sa na indiánov alebo partizánov. V zime sme chodili korčuľovať pod hradné bralo vediac, že nás úpenlivo pozorujú, ale nechali nás zabaviť sa, až kým sa nezotmelo. Keď sme podrástli, sedávali sme s gitarou v záhradnej reštaurácií pod hradom, robili to, čo zvykli robiť tínedžeri tých dôb, a plánovali budúcnosť.

Veľakrát sa človek musel zamyslieť, stojac a pozerajúc na neprístupné územia, kúsok pred touto železnou oponou, ako to môže asi byť tam na druhej strane, za riekou. Ako asi vyzerá ostrov Sihoť, ktorý sa ukrýval v zeleni a za pichľavými prekážkami, vytvorenými ľudskou hlúposťou, popri ceste na Devín? A potom prišla takzvaná zamatová. To už som na Devíne nebýval, ale vziať si kúsok toho prekliateho plotu som si prišiel. Komunisti a ich pohrobkovia sa v tej dobe radšej stiahli, aby mohli v ústraní zregenerovať. Ich bývalí obdivovatelia a poskokovia, sa predbiehali v likvidácií relikvií starého režimu, zjavne vo vidine črtajúcich sa nových príležitostí. A my sme prirýchlo v návale nových povinností a výziev zabudli, kto to celé spôsobil, kto a prečo to postavil a kto to strážil. Ten plot predsa.

Zabudol som ísť na druhú stranu rieky, kde som sa toľkokrát pozeral spod devínskeho brala, zabudol som na neprebádaný ostrov popri devínskej ceste, zabudol som na pochmúrne šero Kremeľskej ulice s jesenným sychravým počasím a vôňou zle spáleného uhlia zohrievajúceho tie ošarpané domy.

Precitol som náhle a neočakávane až na slávnostnom otváraní Mosta slobody. Mosta, ktorý spojil niečo, čo vo mne ešte z mojich mladých čias malo zostať navždy rozpojené. Konečne som získal možnosť zájsť bicyklom na druhú stranu rieky a pozerať sa na majestátny hrad plný histórie aj národnej hrdosti, ktorý sa vypína na Devínskom brale. Cestou domov som si chcel pozrieť aj ostrov Sihoť popri Devínskej ceste, ale uvítala ma stará známa tabuľa s inovovaným nápisom: 1. hygienické pásmo – vstup prísne zakázaný!

Cyklistické mapy uvádzajú existenciu ucelenej, tzv. Moravskej cyklotrasy z Brodského do Bratislavy (EuroVelo 13), realita je však trošku iná. Železná opona už síce neskrášľuje devínsku cestu, ale stonásobne väčšia frekvencia cestnej premávky zaručuje, že namiesto smrti zastrelením vám hrozí smrť po kolízii s automobilom. Okamžitým riešením bolo sprejazdnenie ostrova Sihoť, kde sú vybudované a dodnes zjazdné dve mostné prepojenia, ako aj cesty, ktoré využívali ešte hraničiari. Áno, viem, nachádzajú sa tam zdroje pitnej vody, napriek tomu treba o probléme verejne diskutovať. Ale o tom až niekedy nabudúce.

Daniel Hudec, člen hnutia NOVA Bratislava - Nové Mesto

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 1998-2014 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.