Akí sme my Bratislavčania? Veru rôzni

Akí sme my bratislavčania? veru rôzni - penazenka

Deň prvý: autobus MHD, plne obsadený, len vedľa mladej dievčiny je voľné miesto, kde leží jej malá kabelka. Slušne potichu ju požiadam, „slečna dovolíte aby som si sadla?“ Odpoveď: „Nie čakám kamarátku.“ Mám 79 rokov, choré kĺby. Stratím reč, odídem od nej ďaleko dozadu.

Keby som prehovorila, počula by som, že mám ísť do hrobu, alebo si trhnúť nohou? Nechcem to počuť, tak postojím. Uvažujem, prečo je taká surová? Možno za to nemôže, nikto jej nepovedal o empatii, slušnosti. Kto je na vine? Rodina, spoločnosť, škola?

Deň druhý: Pre poľadovicu som sa zaviezla do centra mesta taxíkom, na Kozej ulici som zaplatila, a vystúpila na zľadovatenú cestu, pričom som si peňaženku vložila do kabelky. Šla som do knižnice a na schôdzu seniorov. Počas nej som mala telefonát z polície, že sa našla moja peňaženka s obnosom 111 eur a mám si pre ňu prísť na políciu na Lermontovovu ulicu. Tam mi peňaženku odovzdali, nechýbal ani cent, a oznámili mi, meno a číslo mobilu poctivej nálezkyne.

Poďakovala som sa jej, odmenu odmietla, a bola rada, že sa mi peniaze vrátili. Kto tu bol „na vine“? Rodina, škola, viera, ľudská poctivosť a slušnosť? Nemám štatistiku, koľko nás je ako slečna z autobusu, a koľko poctivých, slušných. Bolo by dobré, keby prevažovali tí druhí. Všetci, pre to môžeme niečo urobiť, dnes a každý deň a na každom mieste. Moje uznanie patrí aj policajtom , ktorí boli ku mne veľmi slušní.

MUDr. Maja Šteruská, Dúbravka
LIST ČITATEĽA