Následky socializmu zažívame v Bratislave dodnes

Následky socializmu zažívame v bratislave dodnes - Gottwaldak

Päťdesiate a šesťdesiate roky, obdobie cenzúr, príkazov a zákazov, ale aj snaha vtedajšej politickej garnitúry o prebudovanie Bratislavy na socialistický spôsob spôsobovali mestu a obyvateľom utrpenia.

Na realizáciu veľkolepých plánov socializmu politická moc potrebovala svojich spoľahlivých „odborníkov". Vyselektovaná garnitúra zmenila kultúrne smerovanie mesta. V období nástupu socializmu živnostníkov, špecialistov, remeselníkov, odborníkov a inteligenciu z predchádzajúceho režimu nahrádzali svojimi absolventmi rýchlokurzov. Na vedúce miesta stačilo absolvovať pár mesiacov VUML (Večerná univerzita marxizmu a leninizmu) a s diplomom v ruke mohol čerstvý absolvent zasadnúť za stôl vedúceho pracovníka, ktorý rozhodoval o všetkom. VUML zaručovala veľkú profesijnú „odbornosť" a „vedomosti". Pre vyššie postavených vedúcich pracovníkov bola zase Vysoká škola politická. S titulom RSDr., doktor politických vied, sa absolventi, opäť s „odbornými vedomosťami", dostali do riadiacich funkcií. Stali sa z nich na dôležitých straníckych pozíciách „odborníci" pre umenie, právo, stavebníctvo, hudbu a kultúru.

Vtedajšia kultúra, knihy, výtvarné umenie, stavebníctvo a architektúra sa dostali pod ideologickú kontrolu vládnucej strany. Verne slúžiaci súdruhovia uplatňovali cenzúru na všetkých úrovniach riadených Komunistickou stranou Československa. Politika totalitného režimu mala negatívny vplyv na celkovú kultúru, nevynímajúc architektúru a výstavbu Bratislavy. Šíky „poslušných", ale bez odbornosti a logického myslenia, komunistická strana potrebovala. Najvýraznejším predstaviteľom bol súdruh Vasiľ Biľak, jeden z mnohých „prídelov" z východného Slovenska. Z krajčíra sa stal najvyšší predstaviteľ komunistickej strany. Príklad ako z naivnej utopistickej rozprávky, kde krajčír ovládol krajinu, ale pritom neovládal ani svoj materinský jazyk a mozog. Prejavilo sa to vtedy, keď zapredal svoju vlasť vodcovi Sovietskeho zväzu Leonidovi Iľjičovi Brežnevovi. Známym listom ho požiadal, aby vojskami Varšavskej zmluvy obsadil republiku, ktorá začala naberať iný kurz, ako jej bol pridelený. Garnitúra politických nominantov a rýchlokvasených odborníkov mala viesť krajinu k budovaniu lepšieho zajtrajška, vrátane novej socialistickej Bratislavy.

SKRÁŠĽOVANIE MESTA V MENE STRANY

Ľudoví architekti, projektanti, diplomovaní stavební technici, stavitelia, ale aj umelci a sochári, všetci bez lokálpatriotizmu, pozitívneho a citového vzťahu k dejinám mesta, ale verne slúžiaci strane, začali na príkaz komunistickej strany „meniť, skrášľovať a upravovať" mesto. Išlo o akési prebudovanie Bratislavy na socialistický spôsob. Dejiny Bratislavy sa začali písať obdobím nástupu socializmu. Všetko, čo bolo predtým dejinným faktom, sa zrušilo, zbúralo, neuznalo a umlčalo. Dôležitejšie boli busty a sochy partizánov, sovietskych vojakov, Stalina, Lenina, Gottwalda, revolucionárov a vodcov strany. Nik im nezabránil, aby sa pustili aj do nového „myslenia", vrátane prestavby mesta.

Strana odsúhlasila kvôli novému dunajskému mostu zbúranie židovskej synagógy, zrovnanie bratislavského Podhradia, Žižkovej ulice, Vydrice a historických uličiek s ich budovami, ktoré mostu stáli v ceste. Zničili Rybné námestie vrátane starého mestského pivovaru, čím sa im podarilo zdecimovať Staré mesto. Kvôli „novým" dejinám nechceli priznať fakt, že tým ohrozili najcennejšiu gotickú pamiatku, akou je bratislavský Dóm sv. Martina. Je historicky starší ako Svätoštefanský dóm vo Viedni, ktorý s okolitými uličkami tvorí najkrajšie a najvyhľadávanejšie turistické miesto hlavného mesta Rakúska. Košický Dóm sv. Alžbety je z týchto troch vzácnych gotických stavieb najstarší.

Vedľa Dómu sv. Martina, pár metrov od gotického skvostu, nasmerovali „odborníci" príjazdovú komunikáciu mosta, ktorý dostal hrdý názov z partizánskeho prostredia 2. svetovej vojny - Most Slovenského národného povstania. Cítiť v tom akési víťazstvo vtedajších bojovníkov, ktorí za zničenie historických budov, domov a ulíc starého mesta si ako „novodobí partizáni" vybojovali politickú odmenu v podobe svojho pamätníka nad Dunajom s názvom Most SNP! Neskôr, po zmene režimu Most SNP premenovali na Nový most, aby ho noví „buditelia" znovu zmenili na Most SNP.

Hovorí sa, že čert nikdy nespí, ale že sa zobudí tak skoro po nežnej revolúcii, to nečakal ani ten najväčší pesimista. Vďaka niektorým poslancom mesta táto „kultúrna a dejinná" zmena bude znovu pripomínať najhoršie obdobie budovania socializmu, ktoré ako prívalová vlna zasiahlo naše mesto! Zničilo aj Národnú galériu pri Dunaji, kedysi historickú barokovú stavbu Vodných kasární. Budovu obstavali a zakryli ohyzdnou stavbou tak, že z nábrežia Dunaja už nie je vzácnu budovu vidieť. Všetky ďalšie generácie Bratislavčanov sa za tento stavebný prešľap budú hanbiť, pokiaľ sa zmienený „architektonický nádor" spred Vodných kasárni neodstráni.

DEŠTRUKCIA POKRAČUJE AJ DNES

Na výstavbu betónovej Petržalky, najväčšej panelovej megalomanskej mestskej časti na Slovensku sa už znieslo množstvo kritík. Japonskí, kanadskí a austrálski architekti ukazovali na svojich sympóziách Petržalku ako odstrašujúci prípad socialistickej architektúry. Za lepší kultúrny počin možno považovať vybudovanie Parku kultúry a oddychu, v skratke PKO, ktorú súčasná garnitúra developerov chce tak isto zbúrať. Koleso dejín sa točí podľa toho, kto a čím ovláda v krajine moc. Vtedy vyhrávala červená ideológia, dnes sú to rôznofarebné politické garnitúry napojené na rôznofarebné finančné skupiny. Výsledok ničenia kultúrnych pamiatok mesta, deštrukcia parkov, zelene a prírody, má však podobný rukopis, ako je zmena názvu Nový most na Most SNP.

Štefan Danko, Bratislava