O chodník pri Hlavnej stanici sa nikto nestará

Chcela by som poukázať na jeden z mnohých bratislavských nešvárov. Väčšina mi asi dá za pravdu, že Hlavná stanica je tiež vstupnou bránou do nášho mesta a prichádzajúci zahraniční návštevníci si aj podľa tejto „brány“ robia prvý úsudok o meste.

Čo sa týka samotnej budovy - pred rokmi sa niekomu podarilo sprzniť historickú budovu prístavbou. Hanba! Čakáreň plná bezdomovcov, spiacich, páchnucich. Cestujúci čakajúci na vlak nemá šancu sa posadiť ani mimo čakárne - najmä v zime. No čo ma najviac prinútilo napísať, je chodník vedúci zo stanice smerom na Šancovú ulicu. V každom ročnom období to tam páchne močom. Na autobusovej zastávke MHD smerom do mesta sa pomaly niet kam postaviť, aby ste neboli vystavení zápachu. A leto sa blíži...

Pýtam sa: Kto je zodpovedný za udržiavanie čistoty chodníka zo stanice po Šancovú ulicu? Prečo chodník a priľahlá zeleň nie sú udržiavané v čistote?! Drevená konštrukcia zastrešenia chodníka je v otrasnom stave, lavičky sú zničené a prespávajú na nich opilci, vykonávajúci si potrebu priamo na chodníku. Bola som toho svedkom a dotyčný sa ani neobťažoval otočiť, keď ma videl. Je to naozaj nechutné miesto. Prečo sa chodník aspoň raz - čo je síce málo, ale predsa, denne nevystrieka poriadnym prúdom vody a nezaškodilo by hádam aj dezinfekčným prostriedkom! Odpoveď asi bude - nie sú peniaze, ale s tým sa neuspokojím! Denne prichádzajú do mesta stovky ľudí, rôznych, takých, čo chodia denne a je im to jedno, lebo v meste nebývajú a nemajú k nemu vzťah, ale i takých, čo sem prídu, aby si Bratislavu prezreli. A Bratislava ich víta plejádou nechutných stánkov, mizerným servisom a páchnucim chodníkom. Naozaj nikomu na tom nezáleží? Našinec si akosi zvykol, že „tým hore“ na ňom nezáleží, otupel a často si povie: čo budem hovoriť, aj tak to nezmením. Aj mne táto myšlienka napadla a napadne vždy, no napriek tomu sa ešte stále ozývam a mám pocit, že musím niečo urobiť, lebo mám Bratislavu rada, je to moje mesto, narodila som sa tu a žijem tu 48 rokov. Čo sa musí stať, aby to ľudí prebudilo z letargie, čo nimi zatrasie?

Je na každom z nás, v akom prostredí sa budeme pohybovať. Či budeme chodiť po výkaloch a „kochať“ sa torzami trávnikov posiatymi odpadkami a stromami ovešanými igelitovými taškami. Pokiaľ sa priestory nebudú čistiť dostatočne často, aby v človeku prebudili ten pocit, že predsa sem nemôžem odhodiť ani len cigaretu... musíme sa vychovať, všetci.
Emília Hartmanová, Petržalka
LIST ČITATEĽA