Správaním si robí každý sám sebe reklamu

Rovnako ako v minulosti, i tohto roku sa naša škola zúčastnila na charitatívnej zbierke Ligy proti rakovine - Dňa narcisov. A tak sme sa aj my vybrali na určené miesto v Petržalke pri Bille na Muchovom námestí.

Deti boli spočiatku rozpačité, hľadali vhodné formulácie, ako sa prihovoriť okoloidúcim, aby nikoho neobťažovali a súčasne aktívne pomohli. Asi po pol hodine nášho obdarúvania sa k obchodu dostavil aj predajca časopisu Nota bene. Stačila mu chvíľočka na to, aby zistil, že tento deň je venovaný narcisom... Spustil na nás spŕšku nevyberaných slov, ktoré by deti v žiadnom prípade nemali počuť. Obvinil nás z toho, že „mu berieme kšeft“ a sami by sme mali ochorieť na... To ma už veľmi zabolelo a po prívetivých slovách, že my nič nepredávame a neuberáme mu právo na predaj, som zvolila ráznejšie oslovenie s pripomenutím ochranných zložiek. S deťmi sme sa dohodli, že budeme toto neúctivé a znevažujúce správanie ignorovať a naďalej sa usmievať, i keď s hrčou v hrdle. Správali sme sa hrdinsky, deti si zaslúžia pochvalu, ale nielen ony! Z Billy totiž vyšiel statný muž, zrejme člen ochrannej služby, ktorý chlapsky statočne pánovi dohovoril a nás zalial teplý pocit ochrany a bezpečia. Onedlho ho podporil pán, ktorý mu vysvetlil, že: „...nie sú to moje deti, ani vaše deti, ale keď im budete ubližovať...!“ Pani, ktorá videla, že táto scéna nás poriadne vzala, nás podporila slovne. Medzi ľuďmi sa prejavila solidarita a predovšetkým to, čomu učím aj deti - nebyť ľahostajný k tomu, čo sa okolo nás deje. Neodsudzujem pána, ktorý chcel predávať svoj časopis, pretože to je druhý moment z mojej praxe, ktorý by som chcela vštepiť deťom : „Neposudzuj človeka, kým si neprešiel aspoň dva mesiace v jeho mokasínach.“ (indiánske príslovie). On si totiž v boji o svoju existenciu vôbec neuvedomoval, akú si robí reklamu. Pochybujem, že týmto spôsobom rozšíril rady záujemcov o svoj tovar, čo dokumentuje aj rozhodnutie mladej ženy s dieťaťom, ktorá si pôvodne chcela časopis od neho kúpiť...

Som vďačná, že medzi nami existujú ľudia, ktorí aj zo svojich minimálnych príjmov boli ochotní prispieť na dobrú vec: ... babička s úsmevom, ktorá pozbierala všetky drobné, čo jej zostali, invalidný dôchodca s minimálnym príjmom, mamičky na materskej dovolenke, študentka, ktorá zmenila smer trasy, aby mohla prispieť na svoje pomery nemalou sumou... Pre nás to bol deň zblíženia a neoceniteľnej skúsenosti, škola ľudskosti.
Katarína B., Petržalka
LIST ČITATEĽA