Ďalšie spomienky na Valonskú V.

Posledným domom na Valonskej ulici bol nízky domček, v ktorom bývali bezdetní manželia Dingovci. Vchod do ich bytu bol situovaný priamo z ulice, - možno tam bol niekedy akýsi malý obchodík alebo predajňa.

Zvláštnou raritou pána Dingu bolo, že hoci bol železničiar, keď bola doma, v pracovných dňoch mal vždy oblečené modré montérky a v nedeľu mal oblečené sviatočné montérky - zelené. Ináč oblečeného som ho za celé tie roky nevidel.|

Ďalej ulica pokračovala dlhým tehlovým múrom zakrývajúcim pozemok, ktorý mal vchod z Radlinského ulice. Len zo skleneného výklenku na streche nášho domu bolo vidieť, že na tomto pozemku bol akýsi obrovský otvorený sklad sklenených fliaš a pohárov všetkých druhov. Koniec tohto múru bol oproti sklofúkačstvu na roku Starohájskej ulice na už spomínanom priechode na Firšnál, teda Gottwaldovo námestie.

Veľkým sviatkom nás obyvateľov Valonskej, vtedy už Slovanskej ulice, boli nedeľné športové popoludnia. Väčšina nás mladších rodín z Valonskej ulice „fandila“ futbalového klubu Slovan Bratislava a v nedeľu poobede sme chodili celé rodiny aj s malými deťmi v kočíkoch peši až na štadión Slovana na Tehelné pole. Zatiaľ čo my chlapi sme na štadióne povzbudzovali, naše nežné polovičky debatovali a prechádzali sa pred štadiónom, navzájom sa poučovali o varení a pečení, a o spôsobe výchovy a opatere detí a o vedení domácností.

Po zápase sme sa všetci spoločne vracali znova peši tlačiac pred sebou kočíky s našimi ratolesťami po Vajnorskej ulici. Po trati premávali električky s označením „B“ a na nich viseli z oboch strán strapce cestujúcej mládeže, lebo vtedy ešte boli električky bez zatváracích dverí a naskakovalo sa do nich alebo vyskakovalo sa z nich, kde to len bolo možné.

Z Vajnorskej ulice sme na križovatke s Trnavskou odbočili smerom k nádražiu na Šancovú a keďže vtedy ešte bolo koľajové spojenie od stanice Bratislava Nová stanica, ktorá bola na Karadžičovej ulici, trať prechádzala cez Krížnu ulicu a pretínala Šancovú, niekedy sme museli aj niekoľko minút čakať, až prešiel vlak. Potom sme pokračovali povedľa Unitas domov na Račianske mýto, odbočili sme na Radlinskú a zakotvili sme v známom hostinci Hasičský dom. My dospelí sme si dožičili malé pivko, deti malinovku a po krátkom oddychu sme sa vracali do svojich domovov.

Štefan Behúň, Valonská ulica 17
(Pokračovanie v budúcom vydaní)
LIST ČITATEĽA