Ďalšie spomienky na Valonskú IV.

V čase, keď som žil na Valonskej ulici, u nás televízia ešte len začínala, nákup televízneho prijímača nebol dostupný každému, a preto tráviť deň v sobotu alebo v nedeľu poobede v zábavnom parku - na Firšnáli - bolo pre deti, ale aj pre dospelých skutočným sviatkom.

V roku 1952 však tento zábavný park musel ustúpiť tvrdej realite - bol premiestnený na pravý breh Dunaja do Petržalky a na jeho mieste boli postavené provizórne ubikácie a závodná kuchyňa pre stavebných robotníkov firmy Montostav, ktorá začala stavbu dnešného pavilónu teoretických vied Slovenskej vysokej školy technickej.

Aby som nevynechal ani druhú stranu Valonskej ulice, znova sa vrátim na jej začiatok - na Kollárovo námestie a pokračujem po jej pravej strane. Čelnú budovu predstavovala už spomínaná lekáreň, ktorá tvorila klin Radlinského a Valonskej ulice.

Prvý dom od lekárne - to bol zadný trakt budovy postavenej na Radlinského ulici a v tomto hrubom múre akoby prevŕtaný do mohutnej steny bol vchod do opravovne motocyklov. Pracoval tam môj dobrý známy a neskôr priateľ - súčasne opravár motocyklov - Rudko Sedlák. I napriek priateľstvu a potrebe aj mne opraviť motorku, rachot ním opravených motoriek išiel na nervy nielen mne, ale za tie roky sme si naňho akosi zvykli a možno, že keby sme ho denne nepočuli, asi by nám bol aj chýbal.

Vedľajšou budovou bola stará poschodová budova bývalej „ovody“ - materskej školy, ktorá však bola čiastočne opravená a zmenila sa na základnú školu, kam chodili aj moje deti. V roku 1958 bola základná škola zrušená, školáci boli presunutí do blízkej školy na Školskej ulici a v priestoroch budovy zriadili domov dôchodcov, ktorý tu bol až do zbúrania budovy v roku 1963.

Ďalšou budovou našej ulice bol veľký dom, ktorý však mal vo svojich útrobách len jednu obrovskú halu - dielňu na umeleckú výrobu divadelných kulís pre Slovenské národné divadlo. Tam sa dovážalo veľké množstvo dreva, dosák a rôzne príslušenstvo pre potreby divadelníctva. Škrípanie motorovej píly, vôňa olejových, syntetických farieb a acetónu boli v tom čase akýmsi domácim príslušenstvom patriacim do tejto časti našej ulice.

Štefan Behúň, Valonská 17
(Pokračovanie v budúcom vydaní)
LIST ČITATEĽA