Bratislava bola kedysi štvorjazyčná, po vojne sa to už stratilo

Starí Bratislavčania dnes už len s nostalgiou spomínajú na časy, keď toto mesto bolo ešte troj- či štvorjazyčné. Najmä po 2. svetovej vojne nastal do Bratislavy nebývalý prílev nových obyvateľov z celého Slovenska, ktorí si sebou priniesli svoje zvyky, vlastnú kultúru a zmenili tak tvár mesta.

Dnes je Bratislava slovenská a druhým jazykom jej obyvateľov už nie je maďarčina, nemčina alebo jidiš, ale angličtina. O starej Bratislave, jej obyvateľoch a zmenách, ktorými mesto prešlo, sme sa pri káve pozhovárali s dvoma Bratislavčanmi - Františkom ŠEBEJOM a Petrom TATÁROM, ktorí sa aktívne zapájajú aj do správy veci verejných nielen v ich rodnom meste.

F. ŠEBEJ: Zmeny mesta som videl najmä na tom, ako to vnímala moja mama, ktorá sa tiež narodila v Bratislave a dokonca aj jej mama sa tu narodila. Vyrástol som v rodine, kde sa rozprávalo tromi jazykmi. So mnou hovorili najmä po slovensky, ale rodičia keď mali nejakú „horkokrvnejšiu" debatu, tak hovorili po maďarsky, a keď nechceli, aby som rozumel, tak hovorili po nemecky. Takže som nasával trojjazyčnosť a celé prostredie, v ktorom som vyrastal - rodina a priatelia - bolo prirodzene trojjazyčné. Toto sa z Bratislavy stratilo. Veľké vlny prisťahovalectva sa začali po druhej svetovej vojne. Predtým to bolo relatívne malé mesto so silným židovským prvkom, ktorý sa však počas vojny stratil. Napriek tým zmenám, napriek tomu, že mesto narástlo na menej pohodlnú veľkosť, stále sa tu cítim doma a najlepšie na svete.

P. TATÁR: Zlomom vo vývoji Bratislavy bola v minulom storočí 2. svetová vojna, keď vtedajší režim vyviezol bratislavských Židov a vyhnal Čechov, po vojne došlo k odsunu Maďarov a Nemcov. Prirodzený vývoj, ktorý dovtedy v Bratislave bol, sa vtedy prerušil. Potom nastúpili tendencie nerozvíjať Bratislavu prirodzeným spôsobom, ale dotiahnuť sem viac robotníckej triedy, postaviť fabriky a dokázať, že to je slovenské mesto. To už bol neprirodzený vývoj. Ľudia sa sem nesťahovali len za prácou, ale programovo. Všetko, čo tu malo nejakú tradíciu, kultúra, susedská komunikácia, to všetko vyšlo z módy a prišli sem iné typy ľudí. Socializmus sem potom priniesol plánovaný rozvoj mesta, novú infraštruktúru. Teraz sa dvadsať rokov vyvíja mesto oveľa prirodzenejším spôsobom. Ľudia sem prichádzajú za prácou, ak sa tu rozhodnú zostať, snažia sa stať súčasťou Bratislavy. Mesto je dnes naozaj úplne iné, ako bolo predtým.

Nestala sa Bratislava vybudovaním nových sídlisk a pribúdajúcim počtom obyvateľov akýmsi anonymným mestom?

F. ŠEBEJ: Myslím si, že nie. Bratislava ešte nemá takú veľkosť, aby sa v nej človek stratil. Bratislava je stále mesto, po ktorom stále môžete chodiť a stále sa máte s kým zdraviť. Ešte to nie je anonymizované mesto, ešte stále je to mesto, kde podchvíľou stretávate známe tváre, ktoré poznáte zo školy, z ulice. Bratislava ešte nie je veľkomesto. Je to len väčšie mesto, ktoré má stále aj sociálny súkromný rozmer.

P. TATÁR: Za desaťročia, čo tu žijeme, sme sa stali s mnohými ľuďmi susedmi, aj keď bývame v iných častiach mesta, lebo sme sa videli v kine, pri športe, v škole. Domovská príslušnosť rôznych ľudí, ktorí bývajú v rôznych kútoch mesta a robia v jednej práci, ešte stále robí toto mesto ľudským.

Priznávate, že Bratislava už stratila niekdajšiu rôznorodosť a trojjazyčnosť. Znamená to, že už taká nebude?

P. TATÁR: Bratislava bola kedysi dokonca štvorjazyčná, pretože okrem silnej menšiny nemeckej, maďarskej a slovenskej tu bola aj silná komunita židovská. Zloženie obyvateľstva sa už také isté neposkladá druhýkrát. To, že dnes mladí Bratislavčania hovoria po anglicky, to je skôr prejavom medzinárodnej komunikácie, turizmu a obchodu. Ako sem prichádzajú ľudia zo zahraničia, vznikajú tu okrem tradičných maďarských aj anglické a nemecké materské a základné školy. Dokonca vysoké školy, na ktorých sa učí po anglicky. Základný jazyk mesta však asi už bude slovenský.

F. ŠEBEJ: Myslím si, že ani nemá zmysel nejakým sociálnym inžinierstvom navodzovať demografické zmeny. Absolútne monoetnické slovenské mesto môže byť rovnako inšpirujúce ako multietnické. New York z nás nikdy nebude, ani by to v strednej Európe nedávalo zmysel. Bolo to dedičstvo monarchie, že sa tu prelínali a prirodzene koexistovali slovenská, maďarská, nemecká, židovská, česká komunita, že sa úplne prirodzene na ulici s jedným susedom rozprávali jedným jazykom a s druhým susedom iným jazykom, tento svet je, obávam sa, stratený. Možno naň s nostalgiou spomínať, ale nemá zmysel snažiť sa ho nejako umelo obnovovať.

V posledných rokoch zažíva Bratislava odlev obyvateľov na vidiek a do ich mestských bytov sa sťahujú ľudia, ktorí sem chodia za prácou. Ako to vnímate?

F. ŠEBEJ: Znamená to, že spoločnosť je v pohybe. V porovnaní napríklad s USA nemáme v Európe a na Slovensku mobilitu obyvateľstva, ktorá je potrebná pre to, aby fungovalo hospodárstvo. V Amerike je úplne normálne, že sa narodíte v New Yorku, študujete v Bostone a pracujete v San Franciscu. Tu sa ešte stále veľa ľudí narodí, žije a zomrie na jednom mieste. A to aj za cenu, že široko-ďaleko niet práce. Vďaka tomu stále ešte nie sme celkom mestská kultúra. Ako zvykol hovoriť Julo Satinský, mestská kultúra znamená, že vo voľnom čase sa ľudia venujú tomu, čo ponúka mesto - divadlám, výstavám, koncertom, spoločným muzicírovaním. Noví mešťania sa však na víkend vyberú von z mesta, aby mohli pestovať mrkvu alebo cibuľu. To je fenomén, ktorý akoby znehodnocoval mestskú kultúru.

P. TATÁR: Satelitné sídliská vznikli aj preto, lebo tí, ktorí mali na lepšie bývanie v rodinnom dome, tak išli tam, kde si ho môžu postaviť. Na jednej strane získajú komfort a pocit, že bývajú lepšie, na druhej strane, ak je to zahustené, tak to čo je v Petržalke jedno nad druhým, tak tu je to jedno vedľa druhého. Ani tam najskôr nie je infraštruktúra, ale to sa všetko postupne dobuduje.

F. ŠEBEJ: Mnohí z nich sa však už vracajú späť do mesta, pretože zisťujú, že je to nepohodlné. Majú síce veľký dom a veľkú záhradu, ale nemajú po ruke sieť obchodov, kamarátov, ráno aj večer trčia v dopravnej zápche. Je to možno príjemné, ale nepraktické. Ja by som z Petržalky nešiel nikdy.

Od roku 1989 ste obaja aktívni pri správe vecí verejných. Či už na celoštátnej úrovni ako poslanci parlamentu, alebo na miestnej ako poslanci miestnych zastupiteľstiev. Kde sa dá urobiť pre ľudí viac?

F. ŠEBEJ: To nemožno porovnávať, pretože je to starostlivosť o rôzne dimenzie života. Podľa mňa je dobré, aby ľudia, ktorí sú vo veľkej politike, mali skúsenosť z tej malej komunálnej. Komunálna politika totiž nemá ideologický rozmer, ktorý je zase v tej veľkej politike. Komunálna politika je vecná. Opraviť rozbitý chodník je vecný problém, ktorý je riešiteľný naprieč politickým spektrom bez toho, aby prišlo k nejakým vážnym zrážkam. Fungovanie štátu sa dá veľmi dobre pochopiť zdola. Veľká politika je vzrušujúca tým, že rozhodujete o veciach, ktoré sa týkajú štátu ako celku. Je to vytváranie pravidiel, ktoré určujú a menia život v štáte. Ja sa venujem zahraničnej politike, takže pre mňa to navyše aj presahuje hranice štátov a národov. To je niečo, čo ovplyvňuje život aj na komunálnej úrovni, ale iba nepriamo.

P. TATÁR: Dvadsaťdva rokov po začiatku našej demokracie robíme decentralizáciu. Najprv bolo všetko štátne a riadené z jedného centra, teraz už máme tri samosprávne úrovne - štát, kraje a obce - a rozdelila sa tak pôsobnosť, majetok a financie, a rozdelil sa tým pádom aj podiel obyvateľov na tom, ako politici spravujú svoj región. Vedeli sme, že pri decentralizácii moci môže nastať aj decentralizácia korupcie, preto sme na celoštátnej úrovni presadzovali zákon o slobodnom prístupe k informáciám, a na komunálnej úrovni sme presadzovali súťaže pri predaji obecného majetku. Deľba moci je veľmi dobrá pre občana, ale môže mať na každej úrovni rovnaké problémy a tie je nevyhnutné vyriešiť.

F. ŠEBEJ: Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý sme presadzovali spolu s naším nebohým priateľom Jánom Langošom, funguje tak, ako sme si predstavovali. Zákon umožňuje, aby ľudia videli, ako tí, ktorí spravujú veci verejné, nakladajú s ich peniazmi, s ich majetkom.

Napriek tomu, že došlo v správe štátu k decentralizácii, záujem ľudí o komunálne voľby, a najmä v Bratislave, je stále malý v porovnaní s voľbami parlamentnými. Čím to je?

F. ŠEBEJ: Podľa mňa sa to dá stále zaradiť medzi detské choroby demokracie. Pretože od toho, kto sú starosta, primátor, konšeli, bezprostredne závisí život ľudí v obciach a mestách. Od toho závisí, či námestie bude rozkopané, alebo upravené, chodníky zničené a podobne. Akoby to ľuďom ešte nedochádzalo, pretože veľká politika to sú vzrušujúce témy, kde je často ľahké byť populista a demagóg. Postupne však ľuďom začne svitať, aké dôležité sú komunálne voľby a budú chodiť voliť.

P. TATÁR: V tomto sa mi páčia Spojené štáty americké, kde majú na jeseň v jeden deň všetky voľby naraz. Sú prezidentské voľby, volia si senátorov, reprezentantov, guvernérov, starostov, miestnych poslancov. Napríklad sudcov tam vymenúva vláda, ale po siedmich rokoch ich musia v hlasovaní potvrdiť. To znamená, že ak sudca sedem rokov nesúdi spravodlivo, ľudia ho nepotvrdia a prestane byť sudcom. Dokonca majú v ten istý deň aj všetky možné referendá a ľudia sa na nich zúčastnia alebo nezúčastnia. Majú to oveľa efektívnejšie a lacnejšie.

Zhováral sa Radoslav Števčík