Zlyhanie bratislavskej komunálnej politiky

Pôvodne som chcel napísať „pravicovej politiky“, ale po dopísaní som to musel škrtnúť. Zjednodušene povedané, jeden z rozdiel medzi pravicou a modernou ľavicou nie je v tom, či súkromný sektor (trh) áno alebo nie, ale v tom, kde už ten nedokáže riešiť potreby spoločnosti.

Asi nikto nepochybuje, že napríklad železničná stanica alebo autobusový terminál sú verejným záujmom. Minimálne v kontinentálnej Európe. V Bratislave sa však pravicové zastupiteľstvá spoľahli na to, že s riešením problému zúfalého stavu aj Hlavnej železničnej stanice aj autobusovej stanice na Mlynských Nivách sa hravo vyrovnajú súkromní investori.

A tak to i dopadlo: roky sľubovania a neustáleho posúvania termínov. A my občania máme vari najhnusnejšie stanice z hlavných miest EÚ. Zápach, špina, to je to, čo prvé víta cestujúcich Bratislavčanov, domácich a zahraničných návštevníkov.

Keď to vidím, vždy si spomeniem na dlhoročného pravicového primátora A. Ďurkovského, ktorý v rámci boja proti mimoriadne obľúbenej „vegetke" neváhal vytiahnuť i argument, že pohľad na dlhé rady pred jej vchodom, by sa azda mohol dotknúť zahraničných turistov.

No ani s tou „ľavicovou" politikou to nie je o nič lepšie. Verejný záujem sa občas akože snaží riešiť i mesto. Všetci vieme o nekonečných diskusiách o dopravnom systéme, petržalskej električke, metre, vlaku a pod. Sníva sa o budovaní nových koľajníc a tratí, a pritom sa podchvíľou uzatvárajú už existujúce pre neschopnosť udržať ich v prevádzkyschopnom stave. Uzavretie električkovej trate k stanici je priamym dôsledkom pravicového spoliehania sa na sily súkromného investora. Úbohé, večné provizórium spustnutého územia budúceho koridoru v Petržalke, je zas svedkom impotencie ľavicového myslenia v našom meste.

Damas Gruska, Bratislava
LIST ČITATEĽA