Leberfingeru kazí meno nevrlý čašník

Pomerne často chodievam s mojou dvojročnou dcérkou na prechádzky do Sadu Janka Kráľa a tiež do Detskej záhrady, ktorá patrí k Leberfingeru. I keď sa stáva veľmi výnimočne, že zverím žalúdok mojej dcéry profesionálom, tentoraz som neodolala. Bolo už krátko po poludní a ja s Biankou som zvažovala, či sa mi viac oplatí upaľovať z Detskej záhrady domov zohrievať obed, alebo skúsime vychýrený Leberfinger.

Tento piatok bolo veľmi príjemné počasie, tak sme si obsadili hádam posledný stôl na preplnenej terase. Očkom som hodila po osadenstve, ktoré zväčša tvorili cudzinci, obchodné stretnutia. Mamina s dieťaťom sem akosi nepasovala. Tento názor zrejme mal aj čašník, ktorý si nás kriticky prezeral. V podstate bez pozdravu s frázou „Nech sa páči“ mi vtisol do ruky jedálny lístok, ktorý uchmatol vedľajšiemu stolu. Pre Bianku som vybrala hydinový vývar a ja som dostala chuť na strapačky s kapustou. Čakali sme nejakú tú chvíľu, kým sa obsluhujúci opäť ukázal. Keď som mu oznámila objednávku, tak ma schladil skôr podráždene než ospravedlňujúco, že žiadne halušky nemajú. Povedala som, že si teda ešte vyberiem. Keď som si po návrate z toalety našla na stole polievku a minerálku, čašník už niekde pobiehal. Bianka až bola sýta a čašník stále nikde. Nakoniec som ho „čapla“, že si chcem objednať. Obetoval mi ďalší nepríjemný pohľad. Nebola som si istá, či sa mi to iba zdá, že je neochotný, tak som sa znova poobzerala okolo seba, čo na to ostatní. Naľavo som už po piatykrát počula volanie „prosím vás“, lebo tento „milý“ čašník zabudol na soľničku a napravo sediaci čakali už asi 15 minút na taxík, ktorý im mal objednať. Keď sa pani nesmelo opýtala, či im ho nezabudol zavolať, len odvrkol, že sa nedostal k telefónu. Nuž si ho zavolali sami. Za celý čas , čo sme tam sedeli, sa nás nikto neopýtal, či by sme ešte niečo nechceli. Mali sme dávno zjedené, chceli sme platiť. Na účet sme čakali neúspešne pol hodiny. Konečne sme sa dočkali, platila som gastro lístkami, to sa čašníkovi asi tiež nepáčilo. Vzal si ich opäť po svojom, bez odzdravenia a poďakovania. Verte mi, toto bola moja prvá, ale i posledná návšteva. Veľmi sa čudujem majiteľom reštaurácie, že si držia podobných zamestnancov. Chápem, že keď je veľa roboty a málo pracovníkov, je to „o hubu“. No zo skúseností viem, že milým a ústretovým správaním dokážeme primäť zákazníka k ochotnej trpezlivosti.
Sabina Csíziová, Ružinov
LIST ČITATEĽA