Ako naivný dedo na ulici prišiel o 25 eur
Parkovisko „My“ v Bratislave. Už 92-ročný dedo sa chystá na nákup. Do náprsného vrecka bundy (zaistenej pútkom) si dal 25 eur. Trochu sa chce aj poprechádzať. Oproti nemu prichádza asi tridsaťročný, počerný, pekný človek.
Už zďaleka si deda prezerá a začína sa usmievať. A volá: „Dedo, ako sa máte?", pričom vystiera ruku na pozdrav. Dedo váha, ale keď sa stretnú, ruku mu podá. Inak by si ten počerný, naoko sympatický mladý muž mohol myslieť, že dedo nevie, čo sa patrí, ba, dokonca, že ním pohŕda. Dedo, dedo. Predsa len si tú vystretú ruku nemal prijať! Už si v pasci!
Počerný človek ju už pevne drží a kecá: „Viete dedo, že môjho otca včera porazilo. Áno, taká hrozná vec sa mi stala." Kecá ďalej, pričom dojatého deda hladká po ramene a už ani neviem kde. Dedo počerného mládenca ľutuje a netuší, že pútko na bunde je už uvoľnené. Mladý, počerný človek, naoko sympatický, zrejme ešte nemá peniaze a tak musí zapracovať na druhej etape zlodejstva.
Preto kecá ďalej: „Dedo, ja pracujem u murárov. Pozrite, montérky mám zafŕkané od malty a mám aj bagandže." Dedo sa nahne, obdivuje tie nohavice a baganče. Dedo, dedo. Namiesto toho si mal radšej odísť. Hoci - aj keby si už chcel odísť, nemohol by si. Lebo mladý, počerný muž už odchod šikovne zablokoval.
Keď deda konečne osvietila intuícia, keď konečne zacítil, že niečo nie je v poriadku, rýchlo sa odporúčal. Asi po siedmich krokoch siahne na vrecko - je otvorené. Siahne do vrecka - peniaze sú fuč. A fuč je aj pekný, počerný mladý muž. Už nepomôže, že dedo ho posiela do horúcich pekiel.
Aká irónia. Ten istý dedo, teda ja, osobne, keď ho doma vyhrešili a poučili, bol o dva dni neskôr čosi vybavovať na Drotárskej ceste. Dedo stojí na osamelej zastávke a čaká na autobus č. 41. Nikde ani človiečika. Na druhej strane cesty odrazu zastaví postaršie auto s malackou značkou.
Vystúpi počerný, teraz starší, vyše stokilový muž a zamieri si to rovno k dedovi (asi 65-kilovému). A zase: „Dedo, ako sa máte?" A blíži sa k dedovi s vystretou rukou. V aute dvaja ďalší podobní sledujú, ako sa to skončí. Tí dvaja však z auta vystupujú a situácia začína byť hrozivá. Našťastie sa aj oni dovtípili, že pred otvoreným oblokom, z ktorého počuť hlasy, nemožno človeka len tak prenasledovať. Vrátili sa k autu, trochu sa radili, ale chvalabohu nasadli (pričom jeden z nich ešte vyhodil na chodník igelitovú tašku - asi so smetím) a odišli.
Poučenie? Milí Bratislavčania. Rozmyslite si, od koho prijmete podávanú ruku...
Jozef Hanák, Staré MestoLIST ČITATEĽA