Nezaujíma ich, na čo sa míňajú peniaze
Môj nebohý otec vždy hovoril, že závisť a žiarlivosť sú vlastnosti, ktoré užierajú iba toho, kto sa nimi riadi. A mal pravdu. Môžete do blba závidieť superboháčom, oni vám aj tak nedajú ani cent. Teda, ak práve nie ste nejaká misska, či okolo nich necvakajú spúšte fotoaparátov.
No a žiarliť na niekoho, kto na vás kašle, tiež neprinesie očakávaný výsledok. Na druhej strane, ak tieto dve vlastnosti nedokážete ukočírovať, môžete získať v najlepšom prípade žalúdočné vredy! Aký to podivný začiatok... Nuž, mnohých poburujú správy o nehorázne vysokých platoch či odmenách našich napríklad športovcov alebo aj manažérov krachujúcich štátnych podnikoch. Tiež si myslím, že je minimálne nemravné takto pľundrovať štátny rozpočet, ktorý podľa nášho slovutného ministra financií nemá pomaly ani na „kúrenie a svietenie" do predčasných volieb.
Zato úbohých 10 miliónov eur sa akosi predsa len naškriabe: Predovšetkým na na úkor obyvateľov Slovenska, ktorému sa môže stať, že naozaj nebude mať verejné osvetlenie, čistenie miest a obcí, kosenie tráv a zimnú údržbu!
Že to ublíži alergikom, prípadne pribudnú úrazy? Čo už - konečne sa aspoň ukáže perfektná pripravenosť nášho zdravotníctva!
Mám prestať s tým jedovatým sarkazmom a konečne ísť na vec? Dobre. Väčšinu svojho produktívneho života som prežila v kontrole. Trúfam si povedať, že o nej niečo viem. Napríklad, že skutočná hĺbková kontrola nie je iba účtovnícke má dať - dal. Ak má mať kontrola naozaj úspech, potom sa musí zaujímať aj o to, na aké náklady sa peniaze používajú. Šetriť neznamená zničiť organizáciu zablokovaním jej hlavnej činnosti.
Zvyknem hovoriť, že len blbec sa raduje, že ušetril, povedzme, sto eur, ak to následne vyvolalo stratu, povedzme, desaťkrát vyššiu. Žiaľ, často to však takto vyzerá! Kedysi som zatúžila po funkcií šéfa Najvyššieho kontrolného úradu, vtedy, keď sa tento úrad vytváral. Naivne som si myslela, že práve tento úrad ukočíruje napríklad míňanie v štátnej správe bez toho, aby sa musel starať o to, kto s kým chodí na pivo. Trvalo mi nejaký čas, kým som pochopila, že to vlastne nie je žiaduce, lebo princíp „padni komu padni" vedie tak akurát k pádu vlády, ako sme sa presvedčili pred pár dňami v prípade našej tiež naivnej premiérky. Pokiaľ sa niekto mocný z našej verchušky neodváži povedať nahlas, že cisár je nahý, dovtedy sa budú bohatí a ziskoví plynári, vodári, bankári a pracovníci štátnych organizácii dožadovať permanentného zvyšovania cien svojich produktov.
Veď ak nikoho nezaujíma, na čo míňajú peniaze (hlavne, aby sedela účtovná uzávierka), prečo by sa mali usilovať o systémové zmeny, ktoré by mali za dôsledok napríklad zníženie vlastnej réžie? Som vďačná Bohu (okrem iného) za dve veci: Že som sa onoho času nestala šéfkou Najvyššieho kontrolného úradu a že nemám hádam až tak ďaleko do krematória...!
Marta Černá, Fórum spotrebiteľa
ZÁKAZNÍK JE PÁN