Na ľudskosť netreba grant z Bruselu

Občas si myslím, že som prípad zrelý pre psychiatra. Rozum sa mi totiž zastavuje nad vecami, ktoré sa zdajú neriešiteľné. Pritom som presvedčená, že riešenia sú.

Že blbne parlament, na to sme si už za tých dvadsať rokov zvykli. Že vlády sa občas tvária ako hlucho-slepé, tiež nie je novinka. Horšie je, že popri tých kvetnatých rečiach o solidarite a spravodlivosti sa kazí ľudský faktor. Hádam ani v tých najtemnejších dobách Slovenska nebol človek človeku natoľko vlkom, ako dnes. Každý sa stará o seba a veci verejné už akoby nikoho nezaujímali.

Najviac ma desí, že sa táto nevšímavosť udomácnila aj na vidieku. Bolo predsa normálne napomenúť nespratníkov, ktorí ničili obecný majetok, alebo týrali zvieratá. V súčasností sa väčšina ľudí tvári, že nič nevidí a len sama pre seba sa pohoršuje. Prečo? Azda sa len neboja povedať názor? Je pravdou, že som si za svoj angažovaný postoj párkrát vypočula riadne vulgárne nadávky. Faktom však je, že nežiaduca činnosť ustala. To viete, nikto nie je nadšený, keď počuje na seba kritiku. Čo ma ešte udivuje, je, keď dieťa napríklad prestane s deštrukčnou činnosťou, ale mamička či otecko sa ho nevyberaným spôsobom zastane. Neviem, či si dotyčný dospelák uvedomí, aké peniaze stojí naprávanie vandalizmu. Možno by minister financií nemusel tak bolestivo (pre väčšinu obyvateľstva) zháňať peniaze na štátny dlh zvyšovaním daní a škrtmi v rozpočte. Potreba ničiť je v určitej fáze vývoja akosi prirodzená. Zostáva preto na rodičoch, aby pozornosť detí a mládeže obrátili na rozumný spôsob vybíjania energie.

Nie som si istá, či zavedenie ďalších hodín telesnej výchovy postačí na odvedenie nadbytočnej energie žiakov. Možno by bolo vhodnejšie zaradiť napríklad predmet: Čo nás stojí vandalizmus a aký vplyv to má na životnú úroveň mojej rodiny. Som presvedčená, že ľudský faktor je jedným z najdôležitejších. Nie všetko sa dá riešiť príkazom či zákazom. Vychovaný a empatický človek dokáže zázraky aj v takej neutešenej situácii, v akej sa nachádza krajina.

Politická reprezentácia by sa nemohla správať ako stádo jeleňov v ruji, keby si včas osvojila pravidlo - žiť a nechať žiť!

O tom, že sa Slovensko považuje za kresťanskú krajinu, ale k láske k blížnemu má tak ďaleko ako pirane k svojej obeti, radšej pomlčím. Svoju generáciu považujem za stratenú, ale aspoň pre deti a mládež by sme sa mali vzchopiť a začať pracovať na modeli ľudskosti. Na to by sme vari nepotrebovali ani granty z Bruselu. Stačil by príklad.

Marta Černá, Fórum spotrebiteľa
ZÁKAZNÍK JE PÁN