Sme bohaté chudobné hlavné mesto

Bratislavu a Bratislavčanov opäť v nedávnych dňoch potešila správa zo sídla Európskej únie v Bruseli. Tamojšia inštitúcia Eurostat dospela na základe štatistických údajov hodnotiacich ekonomický rozvoj všetkých regiónov v 10 krajinách strednej a východnej Európy k poznatku, že Bratislavský kraj je druhým najbohatším spomedzi 53 regiónov. Hodnota hrubého domáceho produktu na obyvateľa tu dosahuje 99 percent priemeru EÚ. Bohatšia je už iba Praha, kde sa vyšplhali na 115 percent úrovne krajín EÚ.

Je nesporné, že o tento úspech sa zaslúžili predovšetkým samotní Bratislavčania, ich potenciál, zručnosti, vzdelanie, pracovné nasadenie. V Bratislave „pečené holuby" z neba samé tiež nepadajú. Naopak, pracuje sa tu tvrdo a náročne. Na nadštandardné mzdy v porovnaní so zvyškom Slovenska mladá a stredná generácia robí 10, 12 aj 14 hodín denne. Isteže, štatistika vie byť niekedy nepresným súhrnom presných čísel. Tie bratislavské ovplyvňuje aj to, že mnohé vlajkové lode slovenského priemyslu a obchodu tu majú svoje sídla. Faktom zostáva, že od roku 1993 vyše 60 percent všetkých priamych zahraničných investícií na Slovensko skončilo v bratislavskom regióne.

Na samotných službách hlavného mesta pre jeho obyvateľov sa však táto dominancia neprejavila. Nedávna návšteva pražského primátora Kasla iba lakonicky skonštatovala, že je zázrakom, ak toto mesto vôbec funguje. Od roku 1993 sa bratislavský rozpočet trvalo potáca na úrovni 2 až 3 miliardy korún, zatiaľ čo pražský operuje s vyše 20 miliardami českých korún. Pritom Bratislava vyskúšala všetko, čo je vo svete k dispozícii, vrátane emisie dlhopisov na zahraničných burzách. Pri takom prepade medzi reálnymi potrebami a zákonom garantovanými príjmami ich však pohltila spotreba.

Bratislavčania teda najlepšie zarábajú, najviac prispievajú do spoločnej štátnej pokladnice, svoje peniaze míňajú v najlepšie rozvinutej obchodnej sieti v rámci Slovenska. Mestské služby však tomuto úspechu nezodpovedajú. To, že Mečiarova administratíva vedome ožobračovala hlavné mesto v čase opozičnej mestskej samosprávy, bola realita. Bratislave však neodľahlo ani počas Dzurindovej administratívy. Príslušné zákony na riešenie financovania funkcií hlavného mesta v rámci stále ešte živej reformy verejnej správy sú asi poslednou systémovou šancou, ktorú súčasná vládna koalícia má, aby dokázala, že jej vzťah k hlavnému mestu je iný. Inak sa budeme iba naďalej chváliť nevídanou schizofréniou: životným štandardom na úrovni EÚ na území najchudobnejšieho hlavného mesta.

(miv)