Svätopluk si zaslúži mať svoju sochu na Hrade

AD: SVÄTOPLUKOV POMNÍK NA HRAD NEPATRÍ (BN 19/2010) Citovaný článok ma prekvapil najmä jeho argumentáciou, v ktorej autor Štefan Holčík, aby jej dal váhu, potreboval pospomínať aj Napoleona a Hitlera. Charakterové profily niekdajších panovníkov sú rozmanité.

Vzájomný boj a súperenie bývalo všeobecné a nechcem tu spomínať veľmi známe panovnícke osobnosti z minulosti, aby som nerozjatril mysle mnohých ľudí. Veď súperenie o trón a odstraňovanie protivníkov, až po ich fyzickú likvidáciu, bolo „bežnou cestou“ nástupu k moci od nepamäti. Robili to aj panovníci, ktorí boli neskôr vyhlásení za svätých.

To, čo sa v článku spomína ako zlá vlastnosť, či bezohľadnosť kráľa Svätopluka, toho pôvodcom nebol sám Svätopluk. Je totiž všeobecne známe, že na začiatku tohto vnútrodynastického sporu bol pokus kniežaťa Rastislava odstrániť následníka trónu svojho synovca Svätopluka. Ten sa to včas dozvedel, čoho dôsledkom bola Rastislavova prehra a Svätoplukovo víťazstvo. O správaní mocných tohto sveta by sa dalo veľmi veľa písať. Napriek tomu im národy stavali, stavajú a budú stavať sochy a pomníky, lebo sa stali súčasťou ich historického vedomia.

Otázku treba postaviť ináč! Komu a prečo sa stavajú pomníky? Pamätníky sa stavajú osobnostiam, o ktorých je spoločnosť, alebo jej veľká časť, presvedčená, že si to zaslúžia. Všetci nemusia mať na to rovnaký názor. Ako to bolo s kráľom Svätoplukom? Nepochybne žil na slovenskom území, vládol Slovianom a pokiaľ ide o Bratislavu, je nepochybné, že sa v nej zdržiaval, pretože v jeho časoch tu bolo významné hradisko, veľká bazilika a v Bratislave bol známy brod cez Dunaj na križovatke hlavných obchodných ciest, pravdepodobne použitý aj pri Svätoplukom ťažení v roku 882.

Okrem toho v slovenskej historickej pamäti máme prinajmenej 350 rokov zachovanú živá svätoplukovskú tradíciu, ktorá bola súčasťou nášho národného obrodenia a podporou boja o emancipáciu Slovákov.

Dnes patrí Bratislavský hrad najvyššiemu orgánu štátnej moci - Národnej rade Slovenskej republiky. Prečo by teda tu nemohla stáť socha, symbolizujúca osobnosť, ktorej tradícia významne prispela k národnej a štátnopolitickej suverenite Slovákov? Napokon, pri charakterizovaní osobnosti kráľa Svätopluka Štefan Holčík na jedno zabudol. Vývoj Slovenska smeroval k európskej integrácii a k Európskej únii, ktorej členom je aj Slovenská republika.

Kráľ Svätopluk, na rozdiel od kniežaťa Rastislava, bol jednoznačnej prozápadnej orientácie, a to tak v náboženskej ako aj v kultúrno-civilizačnej sfére. Veď za jeho vlády došlo k prijatiu jeho ríše medzi vtedajšie európske kresťanské mocnárstva. Bol v priateľskom pomere s Arnulfom, neskorším východofranským kráľom a cisárom Svätej ríše rímskej. Bol aj jeho kmotrom pri krste jeho nevlastného syna, ktorý dostal po krstnom otcovi meno Svätopluk (Sventibald) a stal sa neskôr lotrinským kráľom.

Svätoplukove spory a boje s Východofranským kráľovstvom boli prirodzeným prejavom jeho úsilia o suverenitu nášho prvého štátu, ale to nepopiera skutočnosť, že patril k popredným predstaviteľom európskeho Západu.

Richard Marsina,
predseda Historického odboru Matice slovenskej