Bitka bolela viac profesora ako jeho žiaka
Bývali sme na Vodnom vrchu 7, navštevoval som Hodžovu školu na Palisádach a neskôr Meštiansku školu na rohu Zochovej ulice a Palisád, kam som chodil aj po ukončení vojny na Vyššiu priemyselnú školu elektrotechnickú.
S Dunajskou ulicou som sa bližšie zoznámil až po druhej svetovej vojne, keď som sa tu v dome číslo 80 vyučil u súkromníka remeslu. Dobre si však pamätám aj samotné vojnové dni, keďže som sa narodil v roku 1931 a keď sa skončila, mal som štrnásť.
Aj ja si pamätám, že keď sme počuli hlásenie z Viedne: „Achtung, achtung, die luftlage Meldung...," rýchlo sme sa pratali do bočného vchodu tunela pod hradom na Palisádach. Považovali sme to za každodenný normálny stav. Aj preto sme si do školy nenosili veľa učebníc a zošitov, keď tak na hodiny od 8.00 do približne 10.00 h. V tuneli sme bývali približne do 13.00-15.00 h, niekedy aj dlhšie. A boli sme veľmi prekvapení, keď letecký poplach nebol, keď bojové lietadlá spojencov v ten deň neprileteli a my sme si žiadne ďalšie učebnice do školy nevzali. Prekvapení boli aj vyučujúci, no napriek tomu nám nič neodpustili.
Musím však priznať, že učebné osnovy v škole boli veľmi preriedené a slovenčinár, pán profesor Goláň, ktorý do nás tlačil gramatiku slovenského jazyka, bol z toho zúfalý. Bol to pritom možno najlepší človek, akého som v živote poznal a iba raz, a aj to zo zúfalstva, pristúpil ku karhaniu formou bitky. Priniesol si možno dvojmetrovú trstenicu a začal nás trestať tak, že si ju vzal do pravej ruky, aby mal asi desať centimetrov palice vpredu a zvyšných 190 centimetrov mu plantalo pod lakťom. Do svojej dlane potom zobral ruku žiaka, ktorého chcel pokarhať a pri úderoch trpel s nami. Zatváral oči, lebo vraj ho to bolelo viac ako samotného karhaného.
Druhý môj pán profesor bol Vladimír Plicka. Poznal veľmi dobre históriu mesta a sám napísal niekoľko povestí o bojoch s Turkami. Jeho bratranec bol známy fotograf, ktorý prekrásne zdokumentoval Slovensko, folklór a ľudové umenie. Pán profesor Vlado Plicka nás učil nemčinu, ale na prednáškach sa viac venoval histórii mesta.
Po ukončení vojny nás prekvapil, keď raz vstúpil do triedy, hoci sme nemali nemčinu, ale ruštinu. Pristúpil k tabuli s kriedou v ruke a napísal: Sobaka na dvore guľajet.
Pána profesora som mal veľmi rád a po približne desiatich rokov som ho stretol na námestí, ktoré sa najprv volalo Nám. Adolfa Hitlera, neskôr Nám. 4. apríla a dnes myslím Hlavné námestie s rytierom Rolandom, ktorý sa vraj v nepriaznivých okolnostiach otáčal do inej polohy.
Tak na tomto námestí som stretol môjho pána profesora ako sprievodcu nemeckých turistov a keďže som ho nechcel obísť, pozdravil som ho: Dobrý deň pán profesor. Opýtal sa ma, či ho poznám a ja som povedal: Pán profesor, učili ste ma nemčinu. A on na to nemecky vysvetľoval turistom: To je môj chlapec, on ma neobišiel. To je môj chlapec. Pritom ma potľapkával po pleci. A ja som bol veľmi šťastný, že som mu urobil radosť.
Ján Backstuber, BratislavaLIST ČITATEĽA