K-85 (Príbeh o prerušenej mravčej ceste)

31.12.2008
0
Páčil sa vám článok?

TYPOLÓGIA PACIENTOV I. Keď som sa tak rozhliadal okolo seba, uvedomil som si, že v každom špitáli je asi päť druhov pacientov (aj keď by sa to celé dalo klasifikovať z rôznych pohľadov, ja použijem len jednu klasifikáciu).

Sú pacienti, ktorí svojej chorobe úplne podľahnú a nič s tým nevedia robiť. Odovzdajú sa do rúk lekárov a sestričiek a vžijú sa do toho, že sú chorí. Nerobia nič, len ležia.

Potom sú pacienti, ktorí svoju prítomnosť v nemocnici považujú za omyl. Takým pacientom bol napríklad môj bezprostredný sused - tridsaťjedenročný Apendix. Nevedel sa dočkať, kedy už pôjde do roboty.

Tretí typ pacientov sú veteráni. Orientujú sa v nemocnici ako mazáci v kasárňach. Sami sa odpájajú a pripíjajú na infúziu, vedia si zmerať tlak, ovládajú normy jednotlivých hodnôt pri biochemickom vyšetrení krvi (Bi celk., AST, ALT, GMT, S-AMS, U-AMS atď.) a keby ste ich zobudili o druhej v noci, bez váhania vám povedia, aký je číselný kód ich diagnózy. Okrem hlavnej, pravdaže, ovládajú aj vedľajšie a podrobne vedia analyzovať všetko, čo v ich organizme prebieha. Takíto pacienti - ak majú prísnu diétu - sa potajomky dokrmujú v nemocničnom bufete párkami a salámou (už vedia, čo si môžu dovoliť).

VETERÁNI I

O niekoľko dní, keď Apendixa prepustili, sa na izbe rozleteli dvere a dnu sa vrútil vysoký vyziabnutý čiernovlasý chlapík so stojanom na infúzie v ruke.

Môj sused sa mi predstavil diagnózou: „Mám ká-osemdesiapäťku Pancreatitis chronica acuta exacerbans. A ty?“

Povedal som, že ja tiež, s tým, že som prezradil aj vedľajšie diagnózy: „Mám aj hepatitídu bé, chronickú gastritídu a liečil som sa aj na arteriálnu hypertenziu. A keď som bol na vojne, trpel som neurovegetatívnou distóniou, čo je však, podobne ako hypertenzia, bežná civilizačná choroba.“

Veterán chápavo prikývol, ale tretí spoluležiaci (spoluležáč Žlčník), patriaci jednoznačne do prvej skupiny mojej klasifikácie, sa na nás zhrozene pozrel, pravdepodobne nás považoval za pacientov hodiacich sa skôr na psychiatriu. Vtedy som si uvedomil, že som sa, hoci nechtiac, samovoľne preradil zo štvrtej skupiny - bude onej reč - medzi veteránov.

TYPOLÓGIA PACIENTOV II

Existuje totiž aj ďalšia štvrtá skupina: sú to pacienti, ktorí si nijakovsky nevedia uvedomiť závažnosť svojho ochorenia a celkového zdravotného stavu vôbec a nemocnicu považujú za miesto vhodné na leňošenie, prípadne na dohnanie toho, na čo im v bežnom živote nezostáva čas. Napríklad na dostatok spánku a na čítanie kníh. O všetko, čo sa okolo nich deje, sa živo zaujímajú, pozorujú pacientov, lekárov a sestričky, návštevy prijímajú so značným nadšením, pretože sú stredobodom pozornosti, môžu rozprávať o neduhoch, ktoré ich kvária a ktoré kvária ostatných, môžu rozprávať o tom, ako sa dedo-chodec v noci dosral a iný ošťal zubné kefky, intenzívne prežívajú sonografické vyšetrenie, pričom sa dívajú na monitor počítača a sledujú, čo to tam vlastne je a čo sa to tam vlastne deje, pričom neustále otravujú lekára otázkami, pri odbere krvi neomdlievajú, ale sú zvedaví, či sestrička trafí žilu hneď na prvýkrát, tabletku na spanie si vypýtajú len preto, aby zistili, ako sa spí po tabletke na spanie, a veľmi sa čudujú, keď ešte ani o tretej v noci nemôžu zaspať - tak vstanú z postele a idú fajčiť, pritom sa smejú ako blázni a uvedomia si, že tabletka účinkuje presne opačne, ako by mala, že sú z nej nafetovaní, majú vidiny a nutkanie neustále a zo všetkého sa smiať - aj z dverí na záchode a z naskladaných škatúľ plných infúzií (a ráno svoj zážitok s tabletkou na spanie farbisto vylíčia sestričke, keď im berie krv, a sestrička skonštatuje, že sú jedni z mála-mála ľudí, na ktorých tabletka na spanie pôsobí povzbudzujúco...)

A tak podobne.

VETERÁNI II

A vtedy, v ten deň, keď sa dovalil Pancreatitis chronica acuta, som sa nechtiac už takmer ocitol v tretej skupine, medzi pacientmi-veteránmi, aj by som sa tak tváril a správal, keby ma veterán Pancretitis hneď na začiatku neuzemnil.

Prišiel so stojanom s infúziou v jednej ruke a s nezapálenou cigaretou v ústach. Sám sa odpojil od infúzie (sic!) a šiel si zapáliť. Zapáli si už na chodbe a chirurgiou preplával závan cigaretového dymu. Uvedomil som si, že mám ešte značné nedostatky v porovnaní s novým pankreatickým kolegom. Bol som ako slobodník z vojenského útvaru Vajnory, kým tento môj nemocničný kolega predstavoval skôr veterána Púštnej búrky a Afganistanu dokopy.

Pnakreatitis acuta bol jednoducho macher: v priebehu pol roka bol v nemocnici už piatykrát, a teraz, kým ležal na JIS-ke, mu cez nos dali už aj hadičku na odsávanie. Ja som bol v nemocnici len prvýkrát a hadičku mi nedali, za čo som ďakoval bohu i sestričkám.

Počas svojho tridsaťročného života bol Pankreatitis dvakrát operovaný, v nohe mal namiesto kostí pätnásťcentimetrovú oceľovú skrutku, ležal už aj v stomatologickej nemocnici, kde mu zadrôtovali ústa tak, že jedol iba cez trubičku. raz bol na infekčnom a raz na neurológii, dvakrát na internom a - ako sám tvrdil - pochodil už všetky oddelenia okrem gynekologicko-pôrodníckeho. Patril teda jednoznačne do tretej skupiny, medzi ostrieľaných veteránov, kým ja som bol len také ucho alebo holub alebo bažant: kdesi na rozhraní medzi treťou a štvrtou klasifikačnou skupinou, bez nejakej operácie, bez skrutky v nohe a bez zadrôtovaných úst. Pravda, nie že by som po tom všetkom túžil, to nie, ale uvedomoval som si - a to ma škrelo - že zďaleka nemám toľko skúseností a toľko nemocničných známostí ako Pankreatitis acuta.

Napríklad som nepoznal po mene všetky sestričky a lekárov, ešte som sa nekamarátil s pacientmi rovnako trpiacimi chronickou pankreatídou a neduhmi spojenými so žalúdkom a žlčníkom a, čo ma mrzelo, neodpájal som sa od infúzie - ako on. Neodvážil som sa, nedovolil som si to: radšej som zazvonil na sestričku a pekne poprosil.

Pankreatitis acuta, ak mal náladu, nafilmoval, že mu prišlo zle z infúzie, že sa mu hmlí pred očami a že sa mu točí hlava. Odpojil sa a sestričke povedal, že je vypnutý, lebo mu z tej infúzie prišlo zle.

Zatiaľ čo Pankreatitis poznal všetky zákutia starej nemocnice, ja som ani len nevedel, kde je bufet, a keď nám konečne dali jesť, nepamätal som si číslo diéty. Tak som si radšej povedal, že sa pokúsim zotrvať ešte nejaký čas vo svojej (štvrtej) kategórii, kde mi nakoniec bolo celkom dobre, a nebudem sa tváriť, že som veterán, aj keď som už v špitáli ktoviekoľko dní.

TYPOLÓGIA PACIENTOV III

Okrajovo ešte spomeniem kategóriu pacientov, ktorými sa nemocničné zariadenia priam hemžia. Sú to pacienti z povolania (vo väčšine prípadov ide o totálne zdravých jedincov, trpiacich nevyliečiteľnou chorobou: hypochondriou. Príznaky svojich chorôb vedia opísať tak presvedčivo, že zblbnú aj toho najsčítanejšieho a najprefíkanejšieho všeobecného lekára, ktorý ich nakoniec, po niekoľkých týždňoch omŕzania, odporučí hospitalizovať. Pre takého pacienta je potom najväčším potešením, keď mu berú krv, pchajú hadice do žalúdka (gastroskopia) alebo prsty do konečníka, a sú neobyčajne sklamaní, keď ani podrobné vyšetrenie neprinesie nález potvrdzujúci v tele prítomnosť strašlivého ochorenia.

Bez ohľadu na to, akým neduhom pacienti trpia a do ktorej klasifikačnej skupiny ich možno zaradiť, delia sa ešte na dve veľké skupiny: na pacientov aktívnych s rôznymi záujmami a záľubami, a apatických - bez záujmov a záľub. o apatických pacientoch škoda hovoriť: ležia a nič. Žijú so svojou chorobou ako túlavý pes s blchami a čakajú len a len na to, že prídu pán doktor a blchy vykynožia. Sem rozhodne patria chorí ľudia už opísaní ako pacienti prvej klasifikačnej skupiny, ale môžu sa vyskytnúť aj prípady pacientov zaradených do druhej skupiny či prípady apatických veteránov a, pravdaže, pacienti piatej skupiny, presvedčení o tom, že pomaly zomierajú na niektorú príšernú, skrytú a nevyspytateľnú chorobu.

Aktívni pacienti (najčastejšie tretia a štvrtá skupina, ale aj päťdesiat percent druhej) v nemocnici dychtivo počúvajú rádio, dajú si doniesť prenosný televízor, potľapkávajú sestričky po zadku, alebo ich chytajú počas odberu práve tam, kde sa nemá. Alebo bez prestania chodia po chodbách ako dedo, čo sa tak škaredo posral, alebo čítajú.

UFÓNI A KOVBOJI

Čitatelia sa tiež delia do niekoľkých skupín. Napríklad spolupacient Apendix bol vášnivým čitateľom sci-fi (a počas nášho spoločného pobytu na II. chirurgickej ma tak trochu nakazil: najprv ma nútil čítať sci-fi poviedky, až som mu na to skočil a prečítal všetky sci-fi knihy, čo mu žena doniesla. Zato, že ma nakazil záujmom o sci-fi literatúru, začal som mu nahlas predčítavať vtipy, čo mu spôsobovalo nesmierne utrpenie. Po sérii vtipov a tlmeného až duseného smiechu nasledovala aspoň polhodinová intenzívna bolesť jazvy po operácii (vtedy mi nadával ako Kosorín, čo vo mne vyvolalo pocit blaženosti a zadosťučinenia. Tú bolesť som mu spôsoboval zámerne - len preto, že som sa musel denne dívať, ako on a dedo bez diagnózy žerú, pričom ja som si mohol pochutnávať - povedané takmer odborne - vnútrožilovým prijímaním glukózy a kadečoho iného.

Kým Apendix sa vyžíval v mimozemšťanoch, Pankreatitis acuta z druhej hospitalizácie bol vášnivým čitateľom westernov. Prezradil mi, že doma má okolo tisícky rodokapsov (manželka mu do nemocnice priniesla asi šesťdesiat z nich). Všetky som prečítal (môj ošetrujúci lekár sa na večernej vizite dosť podivil, keď ma prekvapil pri prestrelke s Jimmym Coxom, vodcom obávanej bandy Krvavé tváre z westernu Poklad pri Smaragdovej lagúne).

„Čo čítate? Nevedel som, že spisovatelia čítajú kovbojky.“

„Spisovatelia čítajú všetko,“ povedal som. „Radšej by som si prečítal svoj chorobopis, ale vraj ho ešte nevydali. Navyše, manželka mi doniesla plnú tašku zbytočností, ale na knihu zabudla.“

Nikdy som jej neodpustil, že som musel celé dva dni po odchode Apendixa - kým neprišiel Pankreatitis - zízať do stropu a počúvať len rapčavé rádio spolupacienta Žlčníka, ktoré revalo, akoby ho párali.

Príchod Pankreatitis acuta a jeho pištoľníkov bol pre mňa vykúpením z nudy. Každá kniha v nemocnici (ak, pravda, pacient vôbec vládze čítať) má svoju vlastnú nezastupiteľnú úlohu - a je jedno, či je to šalát alebo vážna a seriózna beletria alebo dokonca poézia. Totiž, pomáha liečiť. Človek sa v jednom okamihu prenesie do iného sveta, do iného prostredia, zoznámi sa s ľuďmi, ktorých doteraz nepoznal, prežíva s nimi, čo ešte neprežil, prestane myslieť na chorobu a zožierať sa myšlienkami na zákerné neduhy, čo šarapatia v jeho tele a robia s ním kadejaké čudesá, prestane sa nudiť a oveľa menej chodí potajomky fajčiť, ako keby len ležal a čučal do stropu.

Václav Pankovčín
(Z knihy K-85, ktorú v roku 1998 vydal Slovenský spisovateľ)

Páčil sa vám článok?