Budeme sa musieť naučiť lepšie hospodáriť

Šťastne sme zvládli upratovacie a nákupné horúčky, pretrpeli sme obdobie „času nikoho“, t. j. dovoleniek z rôznych dôvodov v obchodoch a v službách a začíname žiť svojím zabehaným spôsobom.

Podľa zmenšeného počtu sťažovateľov v našej poradni by sa zdalo, že uplynulé obdobie bolo z hľadiska spotrebiteľov O.K. Buď sa poučil obchod a nepokúsil sa využiť chaos pred sviatkami na podstrčenie nekvalitných výrobkov, alebo si spotrebiteľ (možno aj vďaka našej rubrike) už s bežnými reklamáciami vie poradiť aj sám.

Natíska sa mi však nedobré tušenie - totiž ticha pred búrkou. Každý, s kým sa stretnem, je akoby stuhnutý a očakáva dosah tzv. balíčka ekonomických opatrení v oblasti cien tovarov a služieb na svoju peňaženku. Pretože presvedčovaniu zo strany vládnych a iných expertov, že to bude iba ak 200 Sk na rodinu, neverí na Slovensku nikto. A oprávnene. Nie je možné siahnuť na cenu vstupov - momentálne pre podnikateľov ešte bez energie - bez toho, aby sa to dotklo ceny výrobkov a služieb pre konečného odberateľa. A to sme my - spotrebitelia.

Je nedôstojné kvalifikovaného odborníka, ak na televíznej obrazovke s úsmevom zahlási, že vláda nemá na svedomí zvýšenie cien potravín a iných výrobkov, pretože zaviedla iba spotrebnú daň za benzín a naftu, zvýšenie cien poštových služieb a upravila cenu za teplo. Kto ma pozná, vie, že sa nezastávam podnikateľov, ktorí sú voči spotrebiteľom nefér. No očakávať, že obchod nepremietne zvýšenie nákladov za dopravu, rozvoz, poštové poplatky či nájomné (z titulu tepla) do cien a bude ich realizovať vo forme zníženia svojich ziskov. To mi pripomína učebnicu marxleninizmu, ktorá predpokladala, že každý bude vydávať maximálne úsilie pre dobro celku a brať podľa svojich potrieb. Ako to dopadlo, to vieme - brať sa podaktorí naučili tak, že sa Slovensko v „tunelovaní“ môže dostať do Guinnessovej knihy rekordov!

O čo mi vlastne ide? Nuž je mi jasné, že dlžoby treba platiť. Aj vo forme zvýšenia ceny výrobkov monopolných výrobcov, ako sú elektrárne, vodárne či pošta. No nedokážem sa zmieriť s faktom, že na „výrobu“ týchto dlžôb nemá občan nijakú možnosť dozerať. Mám na mysli zbytočný luxus, premrštené mzdy, nekvalifikované riadenie. Z mojich a vašich daní sa však platí štátna správa. Konkrétne ministerstvo financií by malo povinne dohliadať na dôvody, ktoré spôsobujú, že sa musí cena zvýšiť. A malo by tak robiť stále - nie až keď ho monopol vlastne začne vydierať!

Čo sa plaču nad zvyšovaním cien zo strany obchodu a služieb týka, existuje tiež možnosť, ako tomu zabrániť: cena má byť nie výsledkom nákladov a primeraného zisku, ale môže byť aj samoregulovaná tým, že sa určí percentom zisku. Rýchlo by sa trh prečistil aj v oblasti kvality. Nemohol by sa burzový tovar za stonásobok ceny predávať v obchode v centre mesta - pretože nájomné a réžia určite až taký vysoký rozdiel nepredstavujú. Jednoducho - chýbajú nám čitateľné pravidlá hry - a predovšetkým účinná kontrola. Žiaľ, nám spotrebiteľom nezostáva nič iné, ako strážiť úniky tepla, lepšie hospodáriť s elektrinou a vodou, rozvážnejšie nakupovať a menej využívať služieb pošty. Aspoň načas, kým vláda nepochopí, že má naše dane využiť v náš prospech.

Marta Černá, Fórum spotrebiteľov
ZÁKAZNÍK JE PÁN