Chvíľku som bol Guliver, pardón, prosím

Dobre vedeli komunisti, prečo nás držia v bezpečí železnej opony a nepúšťajú do toho zlého sveta kapitalizmu. Človek tam môže vidieť veci a teraz by ich chcel aj doma.

Povedzme také Írsko. Íri sú podobní Slovákom. Srdeční, hluční, poriadok ich veľmi neláka, radi si posedia v krčme, teda v pube, cítia sa utláčaní veľkým susedom a vôbec. Najmä v tom menšom a ešte podobnejšom Severnom Írsku. A predsa.

Vlastne sa aj ja cítim ako jeden Ír. Jonathan Swift sa volal a napísal knižky o Guliverovi, čo bola kritika vtedajších pomerov na britských ostrovoch. Napíšem aj ja, čo som nepodobné videl v tej podobnej krajine a ani nemusím kritizovať.

Na uliciach je čisto. Nie je to výsledok masového premáhania vrodenej neúcty k poriadku, ale obrovského množstva odpadkových košov, vysokých pokút a neustále fungujúcej verejnoprospešnej firme.

Nikto v Belfaste netúži povešať na kandelábre manažment miestnych dopravných podnikov, pretože podľa čoho by si naprávali hodinky, keď nie podľa odchodu autobusov? Belfast je o polovicu ľudnatejší a priestorovo niekoľkokrát väčší ako Bratislava.

Vo veľkom aj menšom Írsku žijú ľudia z celého sveta, všetkých farieb pleti, aj namixovaných. Nestretnete sa tam s nenávisťou k cudzincom, naopak, aj keď nemám ryšavé vlasy a ani jednu pehu na tmavej pleti, chlapi, čo pofajčievali pred pubom, sa ma s úsmevom pýtali, ako sa mám.

V Belfaste tiež stavajú. Vežiaky ako výkričníky sú až kdesi na konci za rozľahlými predmestskými vilovými štvrťami. Stavia sa aj v centre. Ani jedna nová budova, ani rozostavaná, neprekračuje výškovú líniu staršej zástavby.

Majú aj most z roku 1890 a netúžia ho zbúrať. Je tam len mestská polícia, ale zasahuje a má rešpekt.

Mohol by som pokračovať, ale našťastie, nemám už miesto...

Nemali ma tam púšťať, lebo som videl, že všetko ide.

Gustav Bartovic