Príďte sa kuknúť a potom choďte...

Je neuveriteľné, aká sila sa môže skrývať vo výtvarnom prejave, vlastne asi v každom výsledku tvorivej aktivity človeka. Niekedy zamrazí.

Pocítil som tú mrazivosť cestou okolo skupinky nových budov, hádam nemajú priemerný vek ani päť rokov - no ovanula ma spomedzi nich atmosféra Dickensovych robotníckych štvrtí začiatku devätnásteho storočia. Pôvodne pekná, osamote stojaca, budova sa topí v objatí dvoch iných súťažiacich od hrany pozemku o čo najväčšiu výšku, šírku, dĺžku, takže okná jednej administratívnej budovy sú takmer na dosah okien druhej. Nechcel by som tam robiť. Vlak, ktorý uteká tesne pod múrmi týchto budov, donedávna šíril rachot motora a cingot koľajníc do priestoru, dnes ho vyfukuje do výšky, popri všetkých tých sklenených stenách. Tesne na druhej strane koľajníc rastie ďalší rad na seba nalepených superbudov.

A to sú tie stavby ešte nové. Viem si predstaviť ako to bude vyzerať o pätnásť, päťdesiat rokov a tá predstava mrazí ešte viac.

Keby v tomto meste bola nejaká koncepcia rozvoja, tak by na tento zhluk pripevnili tabuľku, že areál i jednotlivé objekty sú naveky chránené ako technická pamiatka. Nie práve kultúrna, len poukaz na to, čoho sú schopní dnešní architekti, čo všetko dokážu odsúhlasiť dnešní poslanci, ako sa dá zneužiť najmodernejšia technológia a znehodnotiť materiály. Ak prídu po nás generácie, ktoré budú mať opäť súdnosť, citlivosť, budú veľkorysé a nie korupčné, dôsledné a nie neprofesionálne, nech vidia, čo tu bolo pri vstupe do tretieho tisícročia.

Vlastne treba byť vďačný za tú hrôzu, pretože tiež je to cenný príspevok do diskusie, čo treba chrániť, čo je objekt hodný pamäti. V dejinách majú miesto aj smiešne udalosti a prešľapy.

Pripomínať ich treba preto, aby sa nezopakovali. Keď budeme vedieť toto, možno si uvedomíme, že máme chrániť aj iné.

Ak neveríte, príďte sa kuknúť a potom choďte spánombohom. Nerozchodíte to.

Gustav Bartovic