Čo so psom, ktorý zožral jaterničku

Nehovorte, že odrhovačky nemajú čaro. Odrhovačky patria k životu rovnako ako iné nezmysly a život sám má čaro, prečo potom nie odrhovačky?

Obzvlášť som miloval túto: „Pes jitrničku sežral v kuchyni maličkou, kuchař jej přitom dopad, ubil ho paličkou, Plakali za ním psové a kopali mu hrob, na desce bramborové byl nápis těchto slov: Pes jitrničku sežral...“

V detskej fantázii som sa pohrával s predstavou, že niekto pochováva psa, aj keď sú to len jeho súdruhovia, iné psy. Obdivoval som neznámeho autora, ktorý skonštruoval taký nezmysel. Veď na pochovávanie je dosť ľudí, na cintorínoch je beztak málo miest, pamätám, že patrilo k dobrým z vidieka importovaným zvykom zabeštelovať si miesto a platiť ho, aj keď ho ešte (takých 30 - 40 rokov) človek nepotreboval.

Vtedy som nevedel, že je aj Amerika, keď mi tatko čítal Winnetoua, myslel som si, že to všetko, vrátane tej krajiny len bolo. Ale je. A tam pochovávajú aj psy. Prišiel ten zvyk aj k nám a na znak toho, že Slovensko snaží dobiehať svet, už sa tu ujíma myšlienka psieho cintorína.

Keby len cintorína. Ale aj obradov. Nestihol som ešte anketovať predstaviteľov cirkví, takže teraz neviem, či sa s Dunčom bude lúčiť len starosta, prípadne primátor (lebo cintorín má byť na magistrátnom pozemku) alebo aj nejaký duchovný. Nevyriešené je tiež, aký pohreb bude mať Dunčo, keď jeho rodičia boli neveriaci, a pán s paničkou údmi iných cirkví. Otázkou je tiež, či na kare budú podávať Pedigree, Eukanubu, domácu psiu stravu alebo kaviár. Tiež neviem ako sa po psovsky spieva pohrebný chorál. Som v rozpakoch.

P.S.: Aj ja mám psa a stále v ňom vidím len psa, priateľa človeka, a neraz by som s ním menil spôsob života, ale ten pes mi ešte ani raz nepovedal, že chce bramborový alebo mramorový náhrobok. A ešte čosi - prišlo to neskoro, lebo som moje obľúbené ojazdené auto nepochoval, ako som chcel, v záhrade, ale predal ho za hanebne nízke peniaze do bazáru. Pohreb je pohreb, pes je pes a auto auto.

Gustav Bartovic