Keby tak raz už nebolo o čom...

Ľudia v našej branži majú radi veľké témy a nové témy. Nová je dobrá, lebo napíšeš, čo nikto pred tebou, veľká zasa preto, že jeden ju nepodá zo všetkých strán.

Tu sa však natíska otázka, čo je malá téma. Voš? Voš je maličké stvorenie. Keď je v jednej detskej frizúre, tak to vôbec nie je téma. Ak vošky zdobia hlávky jednej triedy základnej školy, je to téma lokálna. Ale čo ak je zavšivená celá spoločnosť?! Ten šesťnohý cicavý krpec sa okamžite stane fenoménom hygienicko-zdravotníckym, osvetovým, obchodným, politickým, marketingovým aj chemickým.

V zavšivenej spoločnosti nikomu nezíde na um, že aj keď je celá zavšivená, najzavšivenejšie sú rodiny, lebo v nich sa stáva voš problémom lokálnym, súkromným, poťažne rozpočtovým (z hľadiska rodinného badžetu).

A to, prosím, je ešte voš vidieť na prvý pohľad. Aj keď je, potvorka, malinkatá. Ale čo keď je rodina zavšivená nevľúdnosťou? Nevľúdnosť v stave pokoja nevidíš. Nastúpiš k človeku do výťahu, zdá sa ti neutrálny, ale výťah už sa pohol a on dáva najavo svoju nevľúdnosť a dolu v prízemí ste už nevľúdny dvaja. Keby si mu videl pri nastupovaní vši, bez rozpakov sa otočíš, ešte než výťah vyštartuje.

Znevľúdniš potom suseda na parkovisku. Ten na križovatke stiahne okno a povie šoférovi idúcemu iným smerom (pre istotu) čo si o ňom myslí. Ale aj ten stretáva ľudí a tí stretávajú ďalších. A tí potom obsluhujú v kaviarňach a účtujú tovar v samoobsluhách a pichajú injekcie a sedia... veruže nie na úradoch.

Nemám rád úradné akty, pre ich vlastnú podstatu, radšej mám básne. Ale v tejto spoločnosti zavšivenej nevľúdnosťou by som najradšej chodil práve po úradoch, pretože až na výnimku istej všeobecnej zdravotnej poisťovne, sú úradníci milí. Lebo im v robote jednoducho nevľúdnosť zakázali. A oni to zvládli.

A to je to, vši sa zakázať nedajú, nevľúdnosť áno. Treba to však urobiť doma, na ulici už je neskoro.

Gustav Bartovic