Mikuláš Huba: Bratislava sa nám vymkla z rúk
Vedec, pedagóg, geograf, aktivista. Dôsledný zástanca idey o trvalo udržateľnom živote a líder hnutia, ktoré má túto myšlienku v štíte aj v názve, Mikuláš Huba, má k Bratislave viac než blízko. On žije v nej a ona v ňom.
S niekoľkými odvážnymi to dal najavo aj vtedy, keď sa drvivá väčšina dnešných „budovateľov“ metropoly schovávala v ulite, a rovnako ako proti moci totality jednej strany, aj dnes proti moci peňazí stavia svoj názor. Práve preto sa s ním zhovárame. Lebo ide o trvalo udržateľnú Bratislavu.
Venujete životnému prostrediu v Bratislave už desaťročia svojho profesionálneho aj súkromného času. Vidíte nejaké pozitívne výsledky?
- Človek je vždy na vážkach a kladie si otázku, či to má ešte vôbec zmysel. V čase Bratislavy/nahlas takéto úsilie zmysel určite malo, hoci sme už vtedy vedeli, že mnohé je nenávratne stratené, že už bol prekročený rámec, v ktorom by sa mesto v tomto prostredí mohlo rozvíjať bez rizika kolapsu a straty útulnosti. Posledná veľká šanca urobiť z Bratislavy príjemné mesto rozumných rozmerov bola vari po prvej svetovej vojne. Namiesto toho prišli rušivé zásahy do centra v podobe baťových a iných obchodných domov, Manderláku a podobne. Po druhej svetovej vojne tiež bola ešte šanca, ale žiadalo sa skôr skvalitňovať mestské štruktúry, než rast ktorý v priestore limitovanom pohorím, riekou a štátnou hranicou podľa mňa nemal prekročiť počet 250- až 300-tisíc obyvateľov.
Čo je podľa vás príčinou negatívneho vývoja mesta?
- Chýba dostatočne silný pozitívny vzťah k mestu, aký mali mešťanostovia typu Justiho a vôbec bratislavská elita na prelome
Verejnosť si sťažuje na úbytok zelene...
- O zeleni hovoríme často, ale hovoriť o nej nestačí.. Kým všade vo svete platí: „Strom, priateľ človeka!“, v Bratislave platí pravý opak. Veď len za posledný marcový týždeň sa v intraviláne tohto mesta vyrúbalo vari tisíc dospelých stromov. A to sa ešte naplno nezačala výstavba v lesoch na pravom brehu Dunaja. Stále viac a viac je zabetónovávaný ľavý breh, ale stavbárskej devastácii sa zrejme nevyhne ani pravý pod Starým mostom. Očakával by som, že tak ako v iných veľkých mestách sveta, pokiaľ majú to šťastie a preteká nimi veľká rieka, zachová sa aj popri Dunaji široký pás zelene. Prvou ranou tomuto organizmu bol arogantný projekt River Parku práve na najcitlivejšom mieste, kde sa spája karpatský a dunajský biokoridor. Pre každého, okrem tých pár ľudí, ktorí na tom zbohatnú a ktorí tam budú bývať, je to rana medzi oči. Je to trvalá a nenahraditeľná ujma. Developerské snahy, podporené rozhodujúcou časťou komunálnych politikov, niekedy nesú skutočné znaky terorizmu: je to násilie páchané v mierových časoch malou skupinou ľudí na väčšine civilných obyvateľov. Mesto najskôr bez stanovenia podmienok predá atraktívne pozemky a potom narieka, že nemá ako regulovať zámery stavebníkov.
Veď samospráva vydáva povolenia, má územné plány...
- To je ďalšia vec, vlastne už kauza, Veľký územný plán mesta. Dlho sa „plátal“ účelovými, bezkoncepčnými čiastkovými aktualizáciami, napokon sa prijal v novej podobe bez ohľadu na stovky pripomienok verejnosti. Nik nečakal, že sa doň zapracuje každá pripomienka z verejnej diskusie, ale aby za dve hodiny niekoľko úradníkov prijalo a náležite spracovalo, posúdilo a vyhodnotilo pripomienky tisícky občanov, to je výsmech z práv občanov.
To, čo ste povedali, je vážny argument, ale viete o spôsobe, akým sa v takomto procese dá zohľadniť názor väčšiny?
- Prečo si mesto nedalo urobiť reprezentatívny sociologický prieskum, nespýtalo sa ľudí, čo chcú zo svojho mesta v budúcnosti mať, v akom meste chcú žiť, či chcú viac kvantity alebo kvality? Kde berú naši architekti tú odvahu a predložia čokoľvek, čo od nich investor chce? Kde je ich stavovská hrdosť? Prečo sa poslanci nespýtajú, či práve takéto rozhodnutia čakajú od nich ľudia, ktorí ich volili? Zlyhanie mesta sa začína korupciou a končí sa kolapsom dopravy, zánikom parkov, verejných priestranstiev, vinohradov, zničením siluety mesta a napokon i stratou atmosféry a znížením celkovej kvality života.
Zástancovia masívneho budovania a zahusťovania hovoria, že vašich 3000, alebo hoci 14 000 hlasov nemožno považovať za názor celej verejnosti.
- Tritisíc či 14 000 hlasov proti likvidácii parku neznamená, že zostávajúcich 450-tisíc bezvýhradne súhlasí. Názor, ktorý citujete, sa vyskytol už v súvislosti s Napoleonským vŕškom, River Parkom i s Podhradím. Keď už hovoríme o Podhradí, veľa sa v súčasnosti diskutuje najmä o Vydrici, o tom, že sa neobjavil iný ako modernistický návrh výstavby v tomto citlivom priestore. Nie je to tak. Už pred 20 rokmi bývalý hlavný architekt Hradného vrchu, Ing. arch. Milučký, presadzoval zámer „zeleného vrchu“. To je jeden legitímny alternatívny názor. S druhým prišli ochranári okolo iniciatívy Bratislava otvorene, ktorí navrhujú vrátiť Vydricu architektonicko-urbanisticky (nie funkčne!) približne do podoby z 30. rokov 20. storočia. A návrhov iných ako modernistických, by bolo oveľa viac, len by nemali šancu. Navrhujeme preto, aby doterajšie i nové návrhy prešli odbornou oponentúrou za účasti verejnosti a až na základe širokého konsenzu sa prijalo konečné rozhodnutie.
Z tých slov vyplýva, že celkom nelámete palicu nad snahami o účasť verejnosti na dotváraní mesta a najmä perspektívnosťou takejto snahy...
- Kým tu bude rásť posledný strom a stáť posledná pamiatka, tak má zmysel o niečo sa snažiť. Lenže musíme dať ľuďom do rúk páky a naučiť využívať ich. Mesto potrebuje jasnú, dlhodobú a konsenzuálnu koncepciu ďalšieho rozvoja, potrebuje na to bezúhonných odborníkov i radových občanov a verejnosť zasa potrebuje takú samosprávu, ktorá bude rešpektovať a obhajovať jej potreby. Rozhodne treba vyššiu mieru občianskej angažovanosti a vzájomnej solidarity. Ľudia by mali nielen volať na horúce linky, ale aj organizovať petície a predvolávať si svojich poslancov a dať im najavo, že to, čo pre nich spravili, alebo nespravili, je hlavné kritérium toho, ako budú nabudúce voliť...
Zhováral sa Gustav Bartovic
FOTO - Oto Limpus