Už sa zas lístky zlatia a svietia srdiečka

Niektoré sviatočné dni mnou vždy pohnú a niektoré akoby ani neboli. Tých prvých je len zopár a nesiem si ich z detstva a pokiaľ sa pamätám, pribudli k nim len dva. Ale zalomcujú vo mne.

Možno preto, že majú s tými sviatočnými dňami z detstva spoločné posolstvo stelesnené prostými slovami, ktoré nosí človek v dlaniach, hlave a srdci. Preto už budem navždy pokladať za sviatok Deň narcisov a Hodinu deťom. Ešte aj prichádzajú tak ako sviatky z detstva, tíško, pomaly ale veľmi, veľmi všimnuteľne a my sa snažíme aspoň trochu a aspoň na chvíľu. Aspoň sa snažíme. Aby sme ich privítali ako sa má.

Deň žltého kvietku sa blíži, už je vlastne tu, lebo ako sa začína Vianočný čas

Adventom, tak sa príprava na jedenásty apríl, Deň narcisov, začína potichučky už prvého a ten Deň bude doznievať ešte desať dní. Ba, tí, čo majú tento sviatok v sebe najhlbšie, už začali dávno, lebo sviatky pre druhých sa rodia dlho. Tak aj Hodina deťom nemá šesťdesiat, ale tisíce minút, lebo tak je to so sviatkami pre ľudskosť.

Trochu, ale len trošičku, som pyšný, že moje mesto sa podieľa na oboch týchto sviatočných dňoch väčšmi, ako mnohé iné, najviac z miest slovenských. A nie je to tým, že je nás najviac, mesto najväčšie, akosi to tak vychádza v prepočte na hlavu. Ak si tým len nevykupujeme cezročnú nevšímavosť, vďaka, susedia.

Lebo aj za chladný a neúčastný príspevok sa dá pomôcť chorému a odtisnúť od cudzích detí smútok a opustenosť, ale tieto dva sviatky sa stali zemetrasením myslí práve preto, že idú ďalej než po vloženú bankovku. Že idú do nás dovnútra. Aby tam vydržali nie hodinu, nie deň, nie dní dvadsať, ale od jedného ľudského a múdreho kroku k ďalšiemu, na celý rok, len tak prechádzkovo a nenáhlivo od múdreho k lepšiemu a opäť.

Majú tú silu. Kedysi na prvého mája boli v uliciach státisíce mávadiel, vlajok a transparentov, ale mne sa dnes narcisové ulice vidia oveľa plnšie. Života.

Gustav Bartovic
Z MOSTA DOPROSTA