Domov má byť o čosi viac ako nocľaháreň

Nebeský pokoj, ktorý sa vznášal vo štvrtok podvečer, v sviatočný podvečer, nad mestom, bol upokojujúci, ale trošku aj pichal. Pichal samotou a opustenosťou, akú si toto mesto nezaslúži.

Vyšiel som z redakcie o trištvrte na šesť večer. Na celej Gorkého ulici som narátal vrátane mojej maličkosti troch ľudí, od divadla až po križovatku pri Luxore. Osem áut. A niekoľko desiatok vztýčených stĺpikov na blokovanie parkovacích miest, ktoré nájomníci týchto miest nebudú štyri dni potrebovať, a mohli by nebodaj poslúžiť nejakému turistovi, ktorý zavíta do tejto opustenosti.

Čo keby taký turista zaparkoval na ich zaplatenom mieste? Zadarmo? Cez sviatok? Veď oni platili.

V tej opustenosti a v tomto prejave absolútneho zbožňovania svojho vlastného bol ten osteň smútku. Trochu sa mi páči, že ľudia, aj prisťahovaní Bratislavčania si ctia svoje korene a aspoň cez sviatky ich navštívia. A nie trochu, veľmi sa mi nepáči, že sú Bratislavčanmi len vtedy, keď ide o to, aby mohli čerpať z toho, čo toto mesto vie dať, aby si to osvojili, zobrali a zamrežované chránili.

Vidíš to nakoniec aj vtedy, keď je víkend krátky a ľudstvu mesta slúži len jeho okolie. Na vyblýskaných bicykloch drahších než staršie autá frčia po hrádzi až tam, kde sa začína ozajstná príroda a potom po nich nájdeš na svahu hrádze záplavu plastových fliaš. A potom šup do pevnosti na dvanástom poschodí.

Vidíš to aj pri kontajneroch na triedený odpad. Keď sa vracajú do bytov zbavení často už páchnuceho nákladu, hromžia na neporiadok v triedení odpadu a doma majú poriadok. Akurát, že do nádoby na zberový papier vysypali aj nakysnuté zemiaky, majonézový šalát a ohlodané kosti z nedeľných rezňov. A šup domov, do čistého. Zostávajúcich 99,9 percent mesta už nie je ich starosť.

Príde ďalší dlhý víkend a zasa vyrazia tam, kde sa im to viac páči.

Len v utorok po šibačke je zasa všetko normálne, aj áut je tu dosť. Zelená vlna hlási zo Slovnaftskej reťazovú haváriu. Sme doma.

Gustav Bartovic
Z MOSTA DOPROSTA