O prospešnosti niektorých ochorení

Dovoľte mi také maličké variácie na jedno úslovie: Všetko zlé je na niečo dobré. Kto má oči, trošku súdnosti a kvapku svedomia, vie, že to platí. A že to je osožné.

Napríklad internetové diskusie. Nemusíte sa tam podpísať pravým menom. To sa napokon niekedy aj dá vystopovať, ale na diskusnú tribúnu môžete vystúpiť s prezývkou, za ktorou môžete schovať čokoľvek, tvrdiť čokoľvek, nadávať komukoľvek.

Spočiatku sa mi ten systém nepozdával. Roky novinárskej praxe ma naučili podpisovať sa vlastným menom a nie napríklad prezývkou Moredcai el Sahara a preto som mal za nespravodlivé, že chodím s vlastnou kožou na trh, kým iní si zapnú počítač a vynadajú beztrestne z úkrytu komu len chcú a ako len chcú.

Potom som si však uvedomil, že na debate je najkrajšie to, ak vidím s kým debatujem a ostatní vidia mňa, vystreľovanie slovíčok a názorov z hustého tŕnia nie je diskusiou, len pľutím. Napriek tomu má svoju dobrú stránku. Z ilegality sem doletia myšlienky, o ktorých by sme inak nevedeli. A to nás posúva ďalej rovnako ako akceptácia múdreho názoru niekoho iného v otvorenej debate.

Nedávno mi nejaký Jobo z tŕnia diagnostikoval psychickú poruchu, posadnutosť, obsesiu. Neviem či Jobo je lekár, ba priamo psychiater, jednoducho zistil a oznámil, že som posadnutý a posadnuto kritizujem policajtov, ktorí žiadne chyby nerobia. Jobo urobil dobre stovkám ľudí, ktorí denne vidia nedisciplinovaných policajtov, už mi mnohí telefonovali, ako ich to zabavilo.

Napokon to meno. Jobo. Jobovka. Zlá zvesť. Napríklad, že zbabelosť a hlúposť žijú. S tým ide dobrá zvesť, že právna spoločnosť je síce zatiaľ iba sen, ale môže byť aj viac. Ale tiež stačí v tom mene zmeniť jediné písmeno a máte dobrú správu ďalšiu - viete, s kým hovoríte.

Gustav Bartovic