Hlúposť sama je nič, ale so silou...
Stokrát nič umorilo osla, hovorí isté príslovie. Stokrát nič asi spoločnosť neumorí, ale škody napácha. A nie najmenších rozmerov.
Kolega sa cestou do práce pristavil pri rozbitom prístrešku na zastávke električky. Bola to taká presklená stavbička spoločnosti J. C. Decaux. Teda bola. Ešte pár hodín predtým, než začali robotníci zmetať črepiny, ktoré z nej zostali.
Kolega vyjadril zhrozenie a robotníci povedali: „To je rutina, tu je to každú chvíľu.“ Keď sa spýtate dopravákov na dočmárané električky, odpovedia takmer to isté. Aj železničiari. Aj správcovia domov. A správcovia komunikácií nemôžu hovoriť inak o dopravných značkách zničených tiež len z roztopaše.
Trápne a nezrozumiteľné kliky-háky a besné kopance ako prejav osobnosti? Ale akej? Hlúposť sama o sebe je nič, dokonca ani nebolí, ale hlúposť spojená so silou a rýchlosťou či akýmkoľvek iným druhom moci bolí a je nebezpečná.
Som trošku prekvapený, že nik nevyčísli ročne súhrn škôd, ktoré vandali popáchali, či zapríčinili.
Tuposť týchto grázlov siaha tak ďaleko, že si nahrávajú svoje „akcie“ na mobilný telefón a cez neho ich šíria po internete. Len tak mimochodom, sú na nich aj dobre identifikovateľní. A vandalstvo tohto druhu už je trestný čin...
Ale asi máme iné starosti. Policajti sa musia prevážať v autách, aby obsiahli čo najväčší počet kilometrov, nemôžu stáť pri sklenej klietočke aj keď vedia, že skôr či neskôr by im trofej sama padla do rúk, nemôžu ani strážiť chronicky sprejovaný dom. Musia robiť kilometre.
Naozaj si neviem predstaviť, kde sa v hlavách vandalov rodí nápad ísť a čmárať alebo ničiť. Viem, že sa to prejavuje na osobnostnej hladine, ktorú označujeme, nech mi to osožný dobytok prepáči, úrovňou hovädo. A stopercentne viem, že bez spolupráce, mĺkveho súhlasu, spoločnosti, zodpovedných, by sa im tak nedarilo. Treba vyššie tresty, treba väčšiu dôslednosť v odhaľovaní páchateľov, trebárs cez ich internetový záznam.
Len v tomto meste ide ročne o milióny, ktoré by sa dali použiť inak.
Gustav Bartovic