Jedinou možnosťou je, že budeme šetriť

Od uverejnenia môjho minulého článku o úveroch v súvislosti so zavádzaním eura, som si vypočula veľa telefonátov. Väčšina volajúcich chcela, aby som túto tému opätovne rozobrala.

Ozvali sa však aj „trafené husi“ - teda finančníci, ktorí mi vyčítali spiatočnícke myslenie a nepochopenie súčasného trendu, teda života na dlh. Nuž neviem. Hypotekárna kríza v USA - teda krajine, kde hádam všetci jej obyvatelia žijú na dlh - je závažnejšia, než to pôvodne vyzeralo. Prelieva sa aj do Európy, kde v istom zmysle pravdepodobne pribrzdí ekonomickú výkonnosť. Nemôžeme si myslieť, že Slovensko zostane nedotknuté.

Prakticky všetky banky a burzy sú nadnárodné a úzko spolupracujú. Prístup k pôžičkám sa aj u nás nepochybne sprísni. Zdanlivo veľkorysá, ale neprezieravá úverová stratégia bánk pravdepodobne dozná zmeny. Čo to znamená pre nás, bežných spotrebiteľov? Minimálne by nás to malo donútiť k vážnemu zamysleniu sa!

Konzumná dychtivosť, ktorú naštartovala eufória preplneného trhu u časti ľudí, je pochopiteľná. Veď už kedysi v starom Ríme platilo heslo „Carpe diem“ - teda užívaj si deň. Naozaj?

Náhodou som si vypočula rozhovor dvoch starších dôchodcov. Témou bolo zdražovanie tovarov a služieb po zavedení eura. Vraj vláda nič nerobí pre dôchodcov a nemá účinné páky ani na zmrazenie cien. Nuž, popri svojej odôvodnenej kritike súčasnej politickej reprezentácie (vládnej aj opozičnej) musím priznať, že všetky ťažkosti života sa jej nedajú pripísať. Je pravda, že naše zákony zvyknem nazývať ementálové: dier ako maku. Na druhej strane však je faktom, že vláda nevie ovplyvniť svetové ceny ropy a niektorých poľnohospodárskych produktov, ktoré sa veľkou mierou premietajú do našich rodinných rozpočtov.

Budeme sa musieť zmieriť so zvyšovaním cien prakticky všetkého. Otázkou je iba o koľko - a ako dokážu s týmto faktom držať krok dôchodky a sociálne dávky. A čo môžeme v danej situácii urobiť my sami pre seba? Nuž, ťažko asi donútime štát, aby začal skutočne šetriť. Ani živnostníci nebudú svoje služby poskytovať z lásky k blížnemu. Jediná možnosť je, aby sme šetrili my sami! Počnúc energiami až po svoje spotrebiteľské návyky. Výpredaj sem alebo tam - kúpim iba to, čo naozaj potrebujem.

A to sa týka aj potravín: ruku na srdce, koľko toho po niektorých sviatkoch vyhodíte? Svietiť sa tiež nemusí v celom byte, ak už sedíte iba v jednej miestnosti. Tzv. „samosplachovacie“ záchody možno zabezpečia čistý vzduch, ale pri súčasnej cene vodného a stočného sa predsa len vyplatí volať opravára! A permanentne otvorené výklopné okno je drahší špás - vetrať účinne sa dá predsa aj inak! A rôzne zázraky techniky, ktoré nám reklama vnucuje? Ruku na srdce: koľko z nich skončí odložených dakde v kúte?

Chcete príklad? Nenávidím žehlenie, a preto som už niekoľkokrát naletela na „zázračné“ žehličky. Výsledok? Ani jedna nežehlí sama a starý mamin „biglaiz“ je síce najťažší - ale aj najúčinnejší. A čo sa pôžičiek týka: určite si ich neberte na zázračné škatuľky, ktoré liečia všetko a vraj ušetria náklady na lieky! Sú v móde!

Marta Černá, Fórum spotrebiteľov
ZÁKAZNÍK JE PÁN